Velikopnoje leto v Germanii

10.10.2017 12:42 Tábory zahraničie
Viete, ja som tu už tak trochu mediálna hviezda, hovorím po nemecky zaskočenej redaktorke miestneho regionálneho denníka. A hneď na to počítam na prstoch, kde ma mohli už Nemci vidieť.
"Viete, ja som tu už tak trochu mediálna hviezda,"

hovorím po nemecky zaskočenej redaktorke miestneho regionálneho denníka. A hneď na to počítam na prstoch, kde ma mohli už Nemci vidieť: raz televízia a tri krát noviny... Teda s vami už štvrtý krát, hovorím jej s úsmevom. Čo tu robím? Oddychujem, vysekávam lesné cesty, žúrujem a cestujem. Veď prečo by aj nie, byť aktívny je aspoň pár dní v roku fajn...


Na fotke možno vidieť najlepší bavorský „cutting team“ od dôb šialeného kráľa Ludvika II. Bavorského, ktorý síce vyplienil štátnu kasu stavbou zámkov, napríklad slávneho Schoenbrunnu, no miestni na neho nedajú dopustiť. Tak ako nedajú dopustiť naši nemeckí kolegovia na nás. Tím tvorím ja s kolegom Fjodorom a dve šarmantné devušky. Všetci okrem mňa z Ruska. Fjodor priamo z Moskvy, Kseňja zvaná Ksjuša a Áňa bývajú podľa vlastných slov neďaleko hlavného mesta. Iba 8 hodín vlakom, čo je na ich pomery hneď za rohom.

Je skoro obed a zasa vidíme v diaľke nejakého cyklistu, ktorý ešte netuší, že cez to nastrihané haluzie nemôže prejsť a tobôž nie na alebo s bicyklom. Zahatali sme celú cestu plodmi našej svedomitej práce, na ktorú budeme ešte len nadávať, keď zistíme že traktor s radlicou sa sem nedostane a my to budeme zbierať a nakladať asi tri hodiny na korbu malého nákladiaku. Cyklista sa stále blíži a nikto nerozumie, kam vlastne ten chlap ide. A to sme na začiatok cesty dali aj značenie. So šomraním sa otáča, no púšťame ho až keď si Fjodor vypýtal cigarety. Pizdec (neprekladať), precedí pomedzi zuby a zapaluje ci cigaretu. Nerozumie, prečo mu v Nemecku tú cigaretu niekto vždy podá, len čo si ju vypýta. Ksjuša nerozumie tomu, prečo si už konečne po dvoch týždňoch nekúpi vlastné cigarety. Áňa nerozumie po anglicky, takže nevie, o čom tí dvaja so solidárnosti ku mne touto rečou rozprávajú a ja nerozumiem, ako sa sem Áňa bez znalosti angličtiny dostala. Ksjuša za ňu vypísala prihlášku, veď mi to už povedali viackrát, ale aj tak tomu nerozumiem. Všetci Rusi nerozumejú, prečo tomu nerozumiem a čo je na tom divné. Nakoniec zhodnotia, že som aj so svojim národom stratený, lebo nás pokazila západná Európa... 

Okrem už troch spomínaných mám v kempe dvoch Arméncov a jednu Azerbajdžanku. Aby toho nebolo málo, tretí líder je tiež Rus. Takže ruština sa stala úradným jazykom kempu číslo dva. Alebo možno aj jedna, ak je už po jedenástej. Niekedy mám pocit že na východ od Slovenska sa spať jednoducho nechodí. O jednej v noci z kuchyne hučí kávovar, pretože toto je vraj najlepší čas na kávu. Opäť nerozumiem, ale už som si nejak zvykol. Koldo spí na gauči ako zabitý, a preto sa ráno budí aj s namalovanými okuliarmi a bleskom na čele. Koldo Potter by asi neuhasil svoju baskickú krv ani mocným kúzlom, keby sa mu priznal vinník.

Ráno sú Rusi hore medzi prvými. Dievčatá po 3-4 hodinách spánku vyzerajú otrasne, no po pár minútach v kúpeľni opäť ako ľudia. Tu asi leží tá krása východoslovanských dievčat. Stačí ak si pretrú oči studenou vodou. To, čo zdielame spolu, je ranné pohoršovanie nad výtvorom našej francúzskej líderky. Všetko na stole je BIO, čo je výborné, lenže je to aj za bio cenu. A ak niečo nie je náhodou BIO, je to minimálne fair trade. A ak niečo nie je prvé ani druhé, je na tom napísané Gurmé, čo znamená, že ak má niekto z nás službu v kuchyni, kúpi to približne za tretinu. Julie zastáva názor, že radšej jesť málo a kvalitne. Raňajky zapíjame pomarančovým džúsom, 6 eur za fľašu. My sme presne opačného názoru, že radšej jesť veľa a lacno. A v džúse by sme sa najradšej vykúpali. Hlavne kvôli druhému nemajú naše národy problém prežiť kdekoľvek na svete. Ak bol v kempe nejaký konflikt, tak asi iba za jedlo. Kým sme my, Slovania, povýšili LIDL do nebies vysnených nákupov, francúzske žieňa ho zatratilo v tom  najhorúcejšom pekle. Alebo utopilo v pive, ktorého tu je všade dostatok. Veď v Bavorsku je koniec koncov každý víkend takýmto festivalom zlatého moku, hoci sa tieto festivali kryjú za rôzne iné mená. Ak mám byť konkrétny tak môžem spomenúť napríklad “Waldfest” (rozumej pivný festival) alebo “Seefest” (rozumej opäť pivný festival). Ak by som bol z Ruska, tak by som si vybavil asi aj pivo zadarmo, ako moji kolegovia, ktorí dali všetkým chlapom pri výčape prednášku o dôležitosti dobrovoľníckej práce. Opäť doplácam na svoju slovami Fjodora “prilíšnú civilizovanosť” a jediný platím. Chvíle to boli však na nezaplatenie a preto si nenechám ujsť večerné tancovanie alá Dr. Zoidberg na rôzne hudobné variácie ani o rok. Keď už pre nič iné, miesta na stene pre ďaľšie vlastné fotky v nemeckých denníkoch mám ešte dosť ...

 Michal (21)
Cookies help us deliver our services. By using our services, you agree to our use of cookies.
Learn more