Nachádzate sa na: Inex/Workcampy/Zážitkáreň

Zážitkáreň

Na tomto mieste si môžete prečítať zážitky našich dobrovoľníkov v zahraničí. Dúfame, že Vám budú inšpiráciou, pobavením a hlavne príjemným čítaním :)


Čítajte zážitky, skúsenosti z workcampov v roku 2016

 

Japonsko

Workcampy rozhodne odporúčam všetkým, ktorí sa chcú naučiť niečo nové, spoznať nových ľudí, vidieť a zažiť niečo, čo ešte nezažili. Jedine, keď človek žije a pracuje s ľuďmi z danej krajiny, jedine vtedy spozná ich skutočnú náturu, ich život a názory. Ako turista sa vždy dostanete len na povrch, ktorý je často mylný, lebo ho vidíte len zvonka. Ak chcete skutočne spoznať cudzie kultúry, vycestujte ako dobrovoľník na dlhšie obdobie. Určite neoľutujete!

Jana (27)

 

Moje dva týždne na projekte v Japonsku ubehli ako voda. Bolo to ako intenzívny jazykový kurz. Totiž aj tí čo tvrdili, že vedia anglicky sa so mnou nechceli alebo nevedeli rozprávať a ak aj rozprávali tak cez hroznú výslovnosť nebolo rozumieť čo hovoria. Ale letný tábor pre deti, kde som robila dobrovoľníčku mali zorganizovaný a vymyslený do posledného detailu, deti boli vedené, aby získavali sebavedomie, preto museli prezentovať svoje závery, riešili problémy v skupinách a rozhodovali o tom čo a ako budú robiť, preto sme nesmeli zasahovať a mali sme ich nechať aby samé prišli k svojim záverom. Tábor sa odohrával v prírodnej rezervácii, kam chodil autobus 3 razy do týždňa, neboli tam potraviny, len tri automaty na nápoje a zmrzlinu a iný spôsob ako sa dostať do civilizácie ako taxi neexistoval :) Japonsko a japonské kempy určite odporúčam pre dobrodružnejšie povahy, ktoré sú open-minded a otvorené napr pre spanie na zemi v zrube, plného hmyzu všetkých druhov, stonožky a jašterice v kuchynskom dreze, pavúky v záchode, či spoločné kúpanie po skupinkách, nakoľko na 70 ľudí (deti, dobrovoľníci a organizátori) je jedna spoločná kúpelňa a 2 sprchy, z čoho jedna strieka aj mimo. Zažila som aj horúčavy keď každý deň aj "v horách" bolo ráno 35 stupňov v tieni a to vlhko. Ale všetky takéto veci týkajúce sa komfortu a komunikácie, boli vynahradené entuziazmom, s ktorým miestni dobrovoľníci pristupovali k organizácii kempu a zážitkami ktoré som si odniesla. Ale priznávam, že som sa na konci veľmi tešila na svoju posteľ :) stálo to za to je to super spôsob ako spoznať zvyky a obyčaje Japonska. Ak by niekto zvažoval camp v Japonsku a mal by otázky, tak sa mi ozvite :) Inex má moj mail :)

Adriana (23)


Aj keď ste už o Japonsku veľa čítali, počuli kontroverzné a častokrát úsmevné príhody ľudí, ktorí ho navštívili, videli Lost in translation alebo Strach a chvenie, táto krajina Vás prekvapí, očarí a nakoniec úplne pohltí. Je to láska na celý život. Áno, môžete ju precestovať aj individuálne. Začať v Tokiu, presúvať sa shinkanzenmi do turisticky najatraktívnejších miest, ochutnať steak z Kobe, podľa bedekeru vidieť ešte rýchlo Hiroshimu... Alebo ísť na 2 týždne na projekt a zistiť, akí Japonci a ich krajina skutočne sú. Do Japonska som pricestovala týždeň pred začatím projektu a navštívila región Kansai. Tokio som zámerne vynechala a zamerala sa viac na prírodu a vidiek čo bol dobrý nápad, lebo je nádherný. Atmosféru veľkomesta som zažila v Osake, ale najsilnejšie zážitky mám z Koyasanu, Kyota a z Nary, v ktorej mal základňu môj projekt. Nebojte sa cestovať sami, Japonsko je pre single travelerov začiatočníkov ako stvorené. Japonci sú veľmi milí a vždy ochotní pomôcť, aj keď vedia po anglicky len pár slov. Lost in translation nehrozí a keď, je to veľmi príjemné :) Môj kemp Art Festival in Old Capital mal základňu v Nare. Bývali sme v starej škôlke pri ktorej sa páslo stádo srniek, ktoré sú roztrúsené po celom meste. Každý deň sme pomáhali inému umelcovi v dokončovaní jeho diela, ktoré umiestnil pod šírim nebom priamo pri svätyni alebo chráme. Nemohla som si vybrať lepšie miesto a náplň práce projektu.

Barbora (31)


Taliansko 

Projekt MAKE IT BLUE IV, ktorého som sa zúčastnila koncom leta bol pre mňa ako čerešnička na torte v závere prázdnin. Ani jedna z mojich obáv sa nepotvrdili, moje očakávania sa naplnili a niektoré až predčili. Spoznala som kopec zaujímavých ľudí, trošku ochutnala z Talianska, precvičila som si angličtinu a domov som sa vrátila plná dojmov a skúsenosti. Veľmi pekne ďakujem a každému odporúčam. :)

Kristína (19)

 

Bez elektriny, bez internetu, bez teplej vody, bez toaletného papiera, takmer bez hodín, spanie v stane a každodenný kontakt so zablšenými psami...zo začiatku šok a nakoniec kľudné oddychové miesto, kde zistíte, že vám tieto maličkosti pre život vôbec nechýbajú :)

Lucia (22)

 

Na tomto workcampe som spoznala veľa skvelých ľudí, s ktorými som ešte stále v kontakte. Páčilo sa mi, ako sme spolunažívali ako rodina a navzájom si pomáhali. Práca nebola náročná, prostredie nádherné, dva týždne na Amalfi som si užila :)

Stanka (18)

 

Francúzsko

Na workcamp do francúzskeho mestečka Luz-Saint-Sauveur nás zaviala náhoda. Alebo osud? V každom prípade, kým sme sa aj s kamoškou Aďkou zmobilizovali a začali podávať prihlášky, náš pôvodný výber sa značne scvrkol a Luz sme si nechali na treťom, poslednom mieste, s tým, že hádam sa predsa len dostaneme do tej Litvy. Nevydalo, ale nič lepšie sa hádam stať nemohlo. Do tejto malebnej dediny na konci sveta, či presnejšie uprostred Pyrenejí na juhu Francúzska blízko španielskych hraníc, sme prešli dlhú cestu všetkými možnými dopravnými prostriedkami. Na miesto určenia sme sa dostali až večer a moje prvé dojmy boli hlavne zmätok a únava. Už na druhý deň sme sa však viac zoznámili s ostatnými dobrovoľníkmi zo Španielska, Francúzska, Turecka, Ruska, Belgicka a Bangladéša, takisto ako aj s našimi troma lídrami – dvaja boli z Francúzska a jedna zo Španielska. Naša skupinka bola pomerne jazykovo rôznorodá, keďže niektorí ľudia hovorili len francúzsky, niektorí len anglicky, ale postupne sme sa všetci dorozumeli ako sa dalo – rukami-nohami, náhodnými slovíčkami, či zmesou jazykov, najčastejšie francúzsko-anglicko-španielskou. Treba spomenúť, že slovenčina mala tiež celkom úspech, aj keď nie až taký ako španielčina (keďže Španieli boli štyria). Práca ma naozaj bavila. Veď kedy inokedy by ma niekto pustil k miešačke, či mi s dôverou vložil do ruky kladivo? Opravovali sme miestnu kultúrnu pamiatku – „lavoir“ – ktorá síce možno nepatrila k životne dôležitým budovám v meste, ale mala v sebe kus histórie, ktorý sme mohli zveľadiť pre miestnych ako aj pre turistov. Vo voľnom čase boli možnosti naozaj neobmedzené. Často sme chodili do miestneho parku, kde sme zahrali množstvo hier (od úvodných zoznamovačiek, cez Dobble, Loup-garoux až po medzinárodné UNO), či len tak sedeli, chodili po slackline alebo sa rozprávali. Párkrát sme vyšli aj na výlety do hôr, v Pyrenejách predsa len nie ste každý deň a vodopády, strmé kopce, úzke cestičky, či dych berúce výhľady boli naozaj nezabudnuteľné. A to ani nespomínam, ako sme občas nevedeli, kde sme, spievali po ceste alebo pochodovali tri hodiny namiesto jednej a pol. Dobre padla aj návšteva miestnych kúpeľov (ktoré sme ako ťažko pracujúci dobrovoľníci pre mesto mali zadarmo), či čľapkanie v ľadovej rieke a na kúpalisku. Ďalším zážitkom boli pre mňa aj moje narodeniny, ktoré som pôvodne chcela nechať prešumieť bez rozruchu, ale akosi sa mi to nepodarilo. Keď o polnoci vtrhla do našej izby bláznivá skupina ľudí hulákajúca „Hepy bŕzdej“, nemohla som sa nebaviť a nakoniec som zažila naozaj nezabudnuteľný narodeninový deň. Každý kemp je iný a preto ťažko opísať tú mozaiku osobností, interného humoru, každodenných udalostí a špecifických okamihov bez toho, aby ste tam boli. Za seba však môžem povedať, že ako skúsenosť mi tento konkrétny dal naozaj veľa a určite neľutujem, že som sa tam vybrala.

Dominika (20)

 

Pre mňa osobne bol tento workcamp veľmi veľkým zážitkom. V jednom dome sme žili 15 ľudia a všetci sme mali spoločný cieľ, no napriek tomu, každý mal k tomu cieľu iný prístup a od každého sme sa mohli niečomu priučiť. Boli sme súčasťou miestnej komunity a domáci sa k nám správali veľmi pohostinne a priateľsky. Je to najlepší spôsob ako cestovať a skutočne poznať daný kraj a kultúru a popri tom sa priučiť aj o kultúre z celého sveta od svojich kolegov dobrovoľníkov v skupine.

Michaela (29)


Veľká Británia

Moje už druhé dobrovoľníctvo mi dalo opäť veľa, či už zážitkov, kamarátov, vedomostí a skúseností, ale aj príležitosť cestovať, potvrdiť si svoju samostatnosť, či niekedy aj prekonať seba samú a moje obavy.

Júlia (23)

 

Nemecko

Moje dva týždne strávené v Marburgu v Nemecku boli najlepší spôsob ako stráviť toto leto. Tým, že môj kurz bol nie len pracovný, ale aj edukačný (mali sme hodiny nemčiny), myslím, že to bol skvelo využitý čas. Stretla som veľa nových a úžasných ludí z celej Európy, takže teraz, keď budem chcieť cestovať, budem mať za kým :).

Ema (17)

 

Veľmi odporúčam zúčastniť sa na workcampe. Nielenže zažijete veľa nových zážitkov, ale aj spoznáte úžasných ľudí a navštívite nové miesta. Naučíte sa recepty na nové veľmi chutné jedlá a zažijete veľa zábavy pri práci, upratovaní a varení. A budete mať úžasný pocit po užitočnej a dobre vykonanej práce i keď niekedy môže byť aj namáhavá a trochu únavná. Jednoducho zážitky na leto ktoré budú nezabudnuteľné.

Dáša (18)

 

Na workcampoch milujem tú multikultúrnu spoločnosť. Dáva mi to obrovský rozhľad. Myslím si, že je to veľmi prospešné a dôležité, nebyť zaškatulkovaní vo svojich skupinách, v svojej malej krajine, a ísť za hranice, zistiť ako fungujú, možno nefungujú iné krajiny. Taktiež som tento rok objavila, aké úžasné to je po 6 hodinách fakt drsnej nemeckej práce si lahnúť na trávu, alebo do postele a byť hrdý, že si sa hecol a dal to. Bol to môj druhý workcamp, ale prvý WORKcamp a aj keď som si často myslela, že som na pokraji svojích síl, som zaň naozaj rada, hlavne pri predstave, že by som počas tých dvoch týždnov zostala doma v stereotypnom lete a nespoznala tých ľudí, tie miesta a hlavne nemala tie zážitky. Zo všetkých strán mi to dalo naozaj veľa.

Eva (19)


Slovinsko

Workcamp v Slovinsku bol skvelý, veľa sme sa nasmiali, ešte viac sa naučili a zažili. Veľa sme sa hrali hry, ktoré rozvíjali naše osobnosti, no najviac potešil zaverečný deň, keď ame najprv navštívili vináreň a potom nádherný kút Slovinska. Nezabúdajme, že šlo o prácu s ľuďmi, ktorí ochrnuli väčinou na viac ako 50% tela. Úžasný zážitok.

Samuel (19)

 

Island

Iceland je kúzelná krajina, čistá, nepoškvrnená preľudnením. Keď chcete zažiť pravú prírodu určite choďte na Iceland ;) . Nepopísateľné prírodné scenérie. Super komunita ľudia z celého sveta, s ktorými bola sranda ako pri práci tak pri poobedných aktivitách. Kemp na klinike v Havgergi je super, úžasná oblasť na Icelande plná prírodných prameňov, v kempe skvelá a zdravá strava, plno ďalších výhod ako termálny bazén, sauna... proste naj leto :)

Filip (23)


 

Strávila som úžasné 2 týždne s perfektnými ľuďmi z doslova celého sveta na úplne špeciálnom mieste na Islande obklopená krátermi, vyhasnutými sopkami, magickou prírodou, špeciálnym islandským počasím. Jedným slovom? úžasnéééé.... Miesto, kde človek dokáže úplne zrelaxovať a kde neexistujú žiadne problémy a 2 týždne máš v podstate iba kopec srandy, super ľudí, dobrú hudbu, kooopec slnka (ak nie vonku, tak na tvárach ostatných). Ak neskúsiš, nevieš, o čo prichádzaš, toto doslova stojí za to! A ani nehovorím aký skvelý pocit je vytvoriť 3km dlhú cestu k sopke, ktorá pomáha ochrániť prírodu a 10m širokých turistických ciest. Myslím, že každý tam z nás nechal kúsok srdca :) a do Blue Mountains sa chce každý z nás určite aspoň raz vrátiť :)

Alexandra (28)


Portugalsko

Dobrovoľníctvo v Portugalsku mi dalo naozaj veľa do života. Hlavne som pochopila, že sa netreba stále naháňať, stresovať a hnať za niečim. Kultúra v Portugalsku (ale aj v Španielsku) je úplné iná čo sa týka vnímania času a prístupu k práci. Predtým som vždy chodila načas a robila prácu čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Teraz ju už robím iba čo najefektívnejšie pretože to druhé je vlastne stresujúce. V kempe sme mali vtip: Ako sa pracuje po portugalsky? -2 hodiny čakáš a 5 minút pracuješ- :) Práca bola v konečnom dôsledku hotová aj keď nám to trvalo večnosť :D Odporúčam každému a ak sa bude dať, určite sa veľmi rada zúčastním ďalšieho kempu.

Martina (25)

 

Rakúsko

Od samého začiatku som vedel, že sa chcem zúčastniť workcampu v nemecky hovoriacej krajine. Neskôr som sa rozhodol (a rozhodne neľutujem) pre Rakúsko. V organizácii INEX ide navyše vždy o medzinárodnú udalosť, čo znamená možnosť spoznať celú komunitu nových ľudí aj z krajín nám menej známych.

Pred projektom som bol plný očakávaní. Asi ako každý, rozmýšľal som aké pozitívne, ale aj negatívne skúsenosti mi nové prostredie môže poskytnúť. Môj projekt bol zameraný na pomoc miestnej škole niekoľko kilometrov južne od Viedne. Počas troch týždňov sme pracovali niekoľko hodín denne na stavbe, v záhrade, kuchyni, pomáhali sme s maľovaním tried a upratovaním. Pracovať s vedomým, že deti sa po lete vrátia na miesto lepšie ako to, z ktorého odchádzali, bolo jednoduché a pomerne motivujúce. Rodičia tiež významným spôsobom priložili ruku k dielu.

Rakúsko je krajina nám mimoriadne blízka nielen vzdialenosťou, ale aj prírodou a kultúrou. Veľmi som ocenil možnosť "oprášiť" nemčinu a podebatovať s domácimi na rôzne témy. O voľnočasové aktivity rozhodne nebola núdza. Hlavné mesto, známe jazerá a 2000 m vysoké vrchy je len zopár zážitkov, ktoré som si priniesol späť domov. Okolie miesta projektu je navyše vinárska oblasť lemovaná množstvom nádherných cyklotrás.

Partnerská organizácia SCI Austria bola k nám veľmi ústretová. Viacmenej všetko potrebné zabezpečili, dokonca nás vybavili bicyklami, ktoré sme vo voľnom čase mohli neobmedzene využívať. Dôležitým aspektom týchto projektov je však zároveň poukázať na dôležitosť dlhodobo udržateľného životného štýlu, zabrániť zbytočnému plytvaniu potravinami, vytvárať medzinárodné priateľstvá a pomáhať na miestach, kde je to potrebné. Myslím, že každý z nás, účastníkov z 13 rôznych krajín našiel v tomto projekte niečo, čo ho svojim spôsobom obohatilo a na čo tak skoro nezabudne.

Ľudovít (21)


Srí Lanka

Bol to úžasný zážitok. Srí Lanka je prenadherna krajina a aj samotný projekt bol pre mna obrovská skúsenosť. Nic neľutujem.

Jarka (26)


Rusko

Nie nadarmo sa hovorí, že Rusko je ako iný svet. Je to pravda. Niekedy nepochopiteľné správanie Rusov však nie je nič zlé, práve naopak. Spoznala som ich odlišnú kultúru napriek tomu, že sú tiež Slovania. Vytvorila som si mnoho nových priateľov z celého sveta a nie v poslednom rade som pomohla svojou troškou prírode v Rusku a teda aj svetu. Som veľmi vďačná za túto skvelú skúsenosť a rozhodne odporúčam skúsiť workcampy všetkým tým, čo chcú pomáhať.

Mirka (20) 

 

Estónsko

Takýto druh táboru odporúčam všetkým mladým ľuďom, ktorí by chceli v budúcnosti cestovať. Na tomto je super, že ak sa bojíte ešte sami cetovať alebo byť dlhšiu dobu niekde, kde to nepoznáte na takýchto táboroch je o vás postarané a máte aj kopu času na spoznanie okolia a ľudí. Získate veľa nových kamarátov, ktorých neskôr môžete navštívit v ich krajine. Odporúčam to vyskúšať, všetko to úsilie a peniaze sa tam dostať stojí za to.

Paula (16)


Nórsko

Medzinárodné workcampu som sa zúčastnila už po tretíkrát a opäť je to zážitok na celý život. Určite odporúčam každému, vďaka workampom si uvedomujem, akí sme v podstate všetci rovnakí, ale súčasne unikátni. Workampy mi pomohli zbúrať predsudky o ľuďoch z iných krajín. Trošku sa síce narobíte, ale to je nič oproti tomu, čo získate. Ja som získala nových priateľov, nové zážitky a nový pohľad na svet :-)

Lucia (25)


Workcamp je tá najlepšia možnosť ísť do zahraničia a vidieť to najkrajšie v zahraničí. Väčšinou sú frekventované obľúbené turistické miesta preplnené turistami a ty si prečítaš o tom akurát niekde na internete alebo informačnej tabuli. Keď však ideš na workcamp, máš tam človeka, ktorý v tej krajine žije a vie ti najlepšie povedať o histórii, kultúre, tradíciách, hudbe, prírode,.. Na 2 týždne sa staneš súčasťou danej krajiny/oblasti/komunity v každej oblasti. Spoznávaš nové možnosti a príchute krajiny. Ja som bola v Nórsku a viem, že na miesto Vallersund, kde som bola, by som sa nikdy sama nedostala. Je to úplne na konci sveta, ale o to čarovnejšie, prirodzenejšie, natívnejšie. Človek má pocit, akoby zastal čas.. Najkrajšie zážitky boli pre mňa kayaking, plavenie sa po šírom mori, pozorovanie západu Slnka z neobývaného ostrova, zažitie Polárneho dňa, kúpanie v Severnom mori,.. Vďaka INEX.

Marianna (22)


Srbsko

Zúčastnila som sa campu v Srbsku a bola to najlepšia vec, akú som tento rok mohla spraviť. Prežila som si tam dvojtýždňovú rozprávku s ľuďmi, ktorí sa mi stali neskutočne blízki. Krásne zážitky a ešte krajšie spomienky. Bolo to artsticky zamerané a tvorili sme video, fotky a plagáty na tému proti násiliu. Mali sme mnoho voľného času, ale aj kopu výletov či aktivít. Rýchlo sme si ako skupina vytvorili vzťahy, keďže nás bolo len 15. Tiež naši campleadri boli veľkou súčasťou a boli viac ako priatelia než bossovia. Určite tento výber neľutujem, napriek tomu, že som si nebola istá, čo od Srbska môžem čakať. Verím, že sa ešte stretneme, neviem sa dočkať najbližšieho workcampu a vrelo Inex odporúčam. Dá vám to veľa :)

Barbora (16)

 

 

Chorvátsko

Vedela som, že toto leto chcem navštíviť Balkán, a tak som sa rozhodla pre workcamp v Chorvátsku. Veľmi som sa tešila, že z krajiny uvidím niečo iné, než typickú prímorskú promenádu. Avšak o tom, ako veľmi iné to bude, som nemala ani potuchy. Počas projektu sme spoznali dve prostredia- prvé, dedinku Kuterevo, ktorá je zvyknutá na medzinárodných návštevníkov a prevádzkuje útočisko pre osirelé medvede. Táto dedinka s približne 500 obyvateľmi sa však nevzdala svojich tradícií a krehkej rovnováhy, v ktorej môžu ľudia žiť v bezprostrednej blízkosti so všetkým živým. Druhé prostredie sa stalo našim dočasným domovom. Bolo ním táborisko v hore. Hlavným cieľom kempu bolo toto miesto zveľadiť a sprístupniť ďalším skutočným milovníkom prírody. No ako to už pri dobrovoľníctve býva, za svoju prácu človek dostane neočakávane krásnu odmenu. Veľmi stručne povedané, bola to nádhera. Vo vysokej tráve rástli polmetrové kvety a niekoľko druhov byliniek. Videla som jeden z najkrajších západov slnka vo svojom živote, zažila spln mesiaca, pri ktorom nepotrebujete použiť v noci baterku. Zúčastnili sme sa tiež čarovnej slávnosti letného slnovratu, naučila som sa niečo o permakultúre, jednoduchých drevených konštrukciách a žasla som, koľko živočíchov má príroda, v ktorej nenechávame prežiť len to, čo sa nám hodí. V neposlednom rade som rada, že som stretla ľudí, žijúcich minimalisticky a bez otupených zmyslov. Samozrejme, boli tu aj momenty, ktoré sa mi zdali veľmi náročné, pretože normálne žijem naozaj odlišným spôsobom. Niekedy som bola na smrť unavená, niekedy mi trvalo dlhšie prijať, koľko drobných zvieratiek bude spať prakticky vedľa mňa. A kvôli veľkým teplotným výkyvom som každú chvíľu očakávala zápal pľúc alebo aspoň parádne prechladnutie. A viete čo? Nič z toho doteraz neprišlo. Pravdepodobne vydržíte oveľa viac, než si myslíte. Ďakujem za všetko, les, mesiac a slnko mám stále v sebe.

Adriána (24)

 

Workcamp v Estónsku

 

Toto leto som sa zúčastnila úžasného workcampu v Estónsku. Najprv som sa nevedela rozhodnúť do ktorej krajiny by som mala ísť, priťahovali ma hlavne južné krajiny ako Španielsko či Taliansko. Nakoniec som skončila na severe a vôbec to neľutujem. Estónsko, možno naoko nie až tak zaujímavá krajina ma prekvapilo svojou nádhernou prírodou a tiež pobrežím. Dlhá piesočná pláž s bielym pieskom a 14-stupňová voda Baltského mora – čo viac by si človek mohol priať. Program v kempe bol neskutočne bohatý, nenudili sme sa ani nachvíľu. Chodili sme na rôzne výlety po okolí, boli sme navštíviť miestne prírodné múzeum, hrad v meste Haappsalu, skanzen a železničné múzeum. Okrem dobrovoľníckej práce (ktorej mimochodom nebolo až tak veľa) sme mali rôzne športové aktivity ako napr.: paintball, jazdenie na koni, lezenie na lanovej dráhe v Adventure parku, vodné rugby, orientačný beh, volleyball, basketball, futbal..... Po celý čas vládla v kempe zdravá súťažná rivalita, vďaka bodovacej súťaži tímov, ktorá motivovala väčšinu ľudí k lepšiemu športovému výkonu. Hlavná cena bola jazda na JetSki  a poviem Vám – bol to fakt neskutočný zážitok. Ľudia boli veľmi milí, boli sme zmes z rôznych krajín –Francúzsko, Taliansko, Srbsko, Británia, Rusko, Nemecko, Bielorusko a svoje zastúpenie malo dokonca aj USA a Japonsko. Chvíľu nám trvalo kým sme sa všetci spoznali, lebo nás tam bolo okolo štyridsať, ale po pár dňoch sa z nás stala naozaj skvelá partia. Zažili sme kopec srandy a myslím, že každý z nás bude na tieto momenty rád spomínať. Som veľmi rada, že som sa zúčastnila tohto workcampu, spoznala nových ľudí, vytvorila nové priateľstvá. Bolo to naozaj úžasných jedenásť dní môjho života na ktoré nikdy nezabudnem. Na záver chcem poďakovať organizácii INEX, za možnosť stráviť takéto aktívne prázdniny v medzinárodnom prostredí. Už sa teším na ďalšie leto.  : )

 

(Zuzka, 2015)


Workcamp v Nemecku

 

Myslím, že náš workcamp bol nezvyčajný v tom, že na projekte sa podieľali dve skupiny dobrovoľníkov. Prvou sme boli my, “workcampisti” a druhou boli utečenci… Áno, tá téma, ktorá je v súčasnosti rozoberaná z každej jednej strany. A nám bolo umožnená priama konfrontácia s utečencami. Samozrejme v dôsledku všetkých tých správ z médií, keď mi oznámili, že hneď vedľa je utečenecký tábor, a že dokonca budú s nami každodenne pracovať, trochu ma to zarazilo, ale snažila som sa nemať žiadne predsudky. Nakoniec sa to ukázalo, ako veľmi dobrá skúsenosť.

 

Pracovali sme s utečencami z Albánska, Sýrie, Tuniska a rôznych iných štátov. Každý z nich bol vo veľmi náročnej situácii a ich životné príbehy boli častokrát veľmi ťažké. Mnohí z nich boli v tábore už niekoľko mesiacov bez príležitosti akokoľvek pracovať, takže sa manuálnej práci na farme veľmi potešili a boli to naozaj tí najviac pracujúci ľudia z nás. Skamarátili sme sa s nimi a dokonca sa vytvorili medzi našimi dvoma skupinami aj romániky, ktoré však nanešťastie neskončili šťastne, pretože po dvoch týždňoch sme všetci museli odísť. Bol to však veľmi zaujímavý zážitok, vďaka ktorému som si mohla vytvoriť svoj vlastný obraz o tejto kauze, aj keď stále sa o to veľmi nezaujímam, pretože to nedokážem zmeniť. Veľmi príjemné však bolo vidieť, že ich naozaj úprimne teší, že môžu spolu s nami pracovať.

 

Lucia (2015)


Workcamp v Belgicku

Belgicko je krajina čokolády, hranolčekov, kvalitného piva ale aj protikladov. Kým juh krajiny je francúzsky naopak sever je holandský. Hneď po mojom prílete do krajiny a dostavenie sa na miesto tábora som bol trošku napätý a mal som obavy. Ako náhle som sa stretol s ľuďmi na farme všetky obavy opadli, všetci boli veľmi milí a ochotní ukázať nám, dobrovoľníkom ako a čo funguje na farme.

toth

V pondelok bol náš prvý pracovný deň, budíček o 8:0,0 aby sme o 8:45 mohli začať pracovať s deťmi. Práca s deťmi bola úžasná, aj keď musím priznať že deti boli často neúnavné. Prišlo aj na prvú vychádzku so somármi ktorá dopadla naozaj nad moje očakávania. Ako chlapec z mesta som si aj ja vyskúšal nasadnúť na somára a bol to neopísateľný zážitok (niečo ako kôň, len sto krát pomalší). Ľudia z farmy nás vzali aj do ich BIO záhrady a vysvetlili nám čo a ako pestujú. Mali sme aj typický belgický večer, na ktorom sme mali možnosť ochutnať pravé belgické hranolčeky a poviem vám, McDonald´s sa môže skryť do kúta. Cez víkend sme navštívili party, na ktorej sme tancovali až do rána. Ráno sme zas šli navštíviť Luxembourg a tiež sme šli na malú cyklotúru.

toth

Moje rozhodnutie ísť na workcamp do zahraničia som vôbec neoľutoval. Získal som nových kamarátov, zážitky aj skúsenosti. Zlepšil som si aj svoje komunikačné schopnosti vo francúzštine. Ku koncu workcampu som navštívil aj Bruxelles, nádherné mesto.

P.S. Ak by ste sa náhodou stratili v Bruseli a neviete po holandsky, máte smolu pretože mne to prišlo akoby celý Brusel čisto holandský.

P.S.2 Určite neváhajte a vycestujte na workcamp získate veľa cenných skúseností a zážitkov do života. Ďakujem INEXu za túto možnosť. 

toth

Tomáš (2014)


Workcamp na Islande

 

Dlho som zvažoval, akú krajinu by som mal navštíviť. Keďže mám rád hory, vybral som si práve Island, a to hlavne aj kvôli divokej a ľuďmi nedotknutej prírode. Island je však známy aj rýchlo sa meniacim, chladným a zamračeným počasím. Už pri pristávaní na medzinárodnom letisku sa lietadlo predieralo hustým oblakom, ktorý končil niekoľko stovák metrov nad zemou. Z letiska presun autobusom do hlavného mesta, Reykjavíku na strávenie jednej noci pred worcampom.

 /data/mid/image_3378_dobrovolnik.jpg

Môj worcamp sa odohrával na Západných fjordoch, kam sme sa presunuli s vozidlom organizácie, s ktorým išli aj ostatní dobrovoľníci (účastníci) worcampu. Cesta sa po čase zmenila z asfaltu na štrk. Na niektorých miestach sa po štrkových cestách potulovali ovce, ktoré zväčša ignorovali prítomnosť rútiaceho sa auta, a tak nezostávalo nič iné ako na ne zatrúbiť. Najhoršia situácia nastávala vtedy, ak sa bežiace mláďa oddelilo od matky, ktorá utekala na druhej strane cesty. Vtedy nebolo jasné, kedy vám mláďa skríži cestu. Od miestneho som sa dozvedel, že ovce si štrk vyberajú, pretože rýchlejšie absorbuje vodu ako trávnatý porast.

Island

Po príchode do nášho mestečka (Bildudalur) sme sa ubytovali v miestnej škole, kde nám poskytli skladacie matracové postele. V škole sme mali dostupnú kuchyňu, v ktorej sme sa striedali s varením. Ingrediencie sme mali hradené organizáciou.

Samotné miesto worcampu sa nachádzalo asi 25 km od mestečka v údolí, na ktoré sme sa presúvali autom. Náplňou práce bola rekonštrukcia diela miestneho umelca Samuela Jonssona. Rekonštruovalo sa oplotenie, ktoré sa v prednej časti betónovalo. Mne sa ušla úloha miešača betónu. Čo som sa však veľmi čudoval bolo, že na mieste bola elektrika aj tečúca voda. Po práci sme si často chodievali uvoľniť svaly do prírodných horúcich prameňov.

 

Cez víkendy sme mali voľno, ktoré sme využili na rôzne výlety. Náš islandský vedúci nám u miestneho známeho, ktorý kedysi vykonával dobrovoľnícke akcie, vybavil plavbu vikingskou loďou. Počas plavby sme mali dážď, ktorý po zakotvení na oceáne utíchol. Kapitán lode nám vysvetlil techniku chytania rýb, ktorú sme si väčšina odskúšali naostro. Mne sa podarilo chytiť najväčšiu rybu. Malé ulovené ryby sa pustili naspäť a tie väčšie sa vyfiletovali. Filety sme si ešte v ten deň upiekli.

Ďalší výlet bol do hlavného mesta západných fjordov Ísafjörður, v ktorom sme okrem prehliadky mesta vyliezli na vrchol kopca nad mestom. Po ceste naspäť sme sa stavili pri jednom z najkraších vodopádov Dynjandi.

V našom mestečku sa konal aj miestny festival, na ktrom nechýbala celá dedina. Išlo viacmenej o hudbu a komediálne vystúpenia. Keďže bol celý festival v ich rodnom jazyku, tak nám bolo miestami trápne, keď komediant hovoril nejaký vtip a celé osadenstvo sa na ňom smialo, okrem nás. Po vystúpeniach sa vačšina presunula do reštaurácie, v ktorej sme sa rozprávali s miestnymi chalanmi. Tí nás potom vzali ich autami na útes Látrabjarg, ktorý je prístreškom mnohých typov hniezdiacich vtákov, a to aj vrátane najznámejších Aliek bielobradých – hovorovo Papuchálkov (Puffin).

 

Tí z vás, ktorý sa na Island chcú vydať, odporúčam zbaliť si teplé a nepremokavé oblečnie.

Viliam (2013)

 

Workcamp v Indii

Svoj prvý workcamp som absolvoval na Sicílii ešte v roku 2001. Odvtedy som individuálne navštívil mnohé krajiny sveta, k mojim cestovateľským snom však vždy patrila i India. Aby som lepšie spoznal každodenný život obyvateľov tejto druhej najľudnatejšej krajiny sveta, rozhodol som sa po 12 rokoch vyskúšať znova prácu dobrovoľníka. A bola to veľmi dobrá voľba.

India

Dva týždne som strávil v Bangalore, jednom z najväčších miest Indie, ktoré sa neustále rozrastá. Denne sem prichádzajú tisíce chudobných vidiečanov v nádeji na lepší život. Už pri prvom stretnutí s vedúcou tábora ma čakalo obrovské prekvapenie, vrámci môjho programu som bol totiž jediným dobrovoľníkom. Ako sa však neskôr ukázalo, malo to veľké výhody. Moji noví indickí priatelia mali na mňa veľa času a spolu sme navštívili mnohé zaujímavé miesta. Hlavnou pracovnou náplňou workcampu bolo vyučovať deti na letnej škole ekológiu a pomôcť pri opravách ošumelej školskej budovy. Moji malí zverenci pochádzali z chudobných rodín, mnohí prichádzali ráno hladní a tak sme im často kupovali v blízkom obchode skromné raňajky. Deti však boli veľmi milé, veselé a vďačné, pozorne počúvali a zaujímali sa o všetko nové. S vedúcou tábora sme strávili pár poobedí v slumoch – najbiednejších častiach veľkomesta. Prechádzali sme sa miestami, kde hlad, závadná voda a zneužívanie detskej práce patria ku každodennej realite. Smutný bol najmä pohľad na vychudnutých, otrhaných starých ľudí. Dva dni sme strávili na vidieku, asi dve hodiny jazdy autobusom od veľkomesta Bangalore. Obyvatelia dedinky sú poľnohospodári, v domoch pestujú larvy priadky morušovej, ktorá produkuje hodváb.

India

Zvyšok pobytu v Indii som strávil cestovaním, úchvatné bolo najmä pútnické mesto Raméšvaram neďaleko ostrova Cejlón. Samotná kapitola Indie je miestna vegetariánska, pikantná a nesmierne lahodná kuchyňa. Napriek všadeprítomnej chudobe som za takmer mesiac, ktorý som v Indii prežil nepocítil zo strany domácich obyvateľov agresivitu či nepriateľské správanie.

Juraj (2013)

 

Pravý francúzsky workcamp s mottom ,,I don´t care, I love it!!! ´´

Vždy bolo mojím snom spojiť skauting s dobrovoľníctvom, preto bol workcamp rozhodne tou najlepšou voľbou. Kvôli veku som si vybrala Francúzsko, ktoré mi do tejto skúsenosti nebolo bohvieako sympatické, no francúzsky vidiek dokáže očariť aj toho najzatvrdlejšieho odporcu. Moje (žiaľ len) tri najlepšie týždne života som prežila v malebnej dedinke Laguepie, kde sa nachádzala farma so stanovým táborom pre dobrovoľníkov. Hneď v prvý deň sa premenila na multikultúrne miesto, čo sa týka národnosti bolo tam z každého rožku trošku- Američan, Taiwančanka, Belgičanka, Taliani, Angolci, Turci, Nemci, Ukrajinci, Estónci...ja Slovenka...a samozrejme dominovali domáci Francúzi. Každý priniesol so sebou prirodzene aj časť svojej kultúry ,takže z toho vznikla naozajstná exotika. Našu medzinárodnú 15-člennú tínedžerskú skupinu viedli dvaja blázniví lídri, ktorí nás už na konci nemohli ani cítiť J (rovnako ako ja francúzske bagety). Okrem nás sme považovali za super parťákov aj ďalších 20 francúzskych rovesníkov, tiež krátkodobých dobrovoľníkov, s ktorými sme trávili väčšinu času. No a komplet celé obsadenie tábora dotvárali úžasní dlhodobí dobrovoľníci, s ktorými sme si vytvorili veľmi blízky vzťah, takže okrem práce s nami dobrovoľne zostávali počas celého dňa. Prvé dni boli čisto spoznávacie, všetci lídri nám vysvetľovali priebeh celého tábora a hrali sme kopec zoznamovačiek. Nebol problém v ostýchavosti alebo hanblivosti sa vzájomne zoznámiť, ale vôbec nikto si nevedel zapamätať všetky cudzie mená. Ráno sme sa pretekali, kto sa skôr zapíše na prácu, keďže sme si ju na každý deň vyberali na základe systému kto prvý príde, ten prvý melie. Mohli sme si vybrať medzi: práca v záhrade, murárska práca, tvorba dekorácie, služba v kuchyni a rôzne dizajnérske úpravy, samozrejme, ku každému typu sa mohol prihlásiť iba určitý počet ľudí. Najlepšie boli pravidelné kuchynské služby- plná kuchyňa ľudí, naplno hudba, kecanie pri varení a úžasná pozitívna atmosféra  J  Vždy sme sa na začiatku týždňa dohodli na poobedňajšom programe na celý týždeň, takže sme sa nikdy nenudili a aktivity boli naozaj pestré. Keď tak spomínam, bolo toho hojne, napríklad kúpanie v rieke s dedinskými domácimi, celodenný výlet do historického mesta Albi, pizza party (pizzu robili výlučne Taliani, nikoho iného k tomu nepustili) a filmové večery francúzsky dabing nás zahraničných moc nepotešil).

Francúzsko

 

Nezabudnuteľný bol hlavne kanoe výlet, na ktorom sme robili všetko, len nie sa loďkovali. Viete si to predstaviť, keď 17-ročných pustíte na vodu -> zhadzovanie z člnov, špliechanie na všetky strany a dokonca sme sa všetky dvojice s vlastným kanoe vyštverali na kopček, odkiaľ sme sa spúšťali ako na tobogane až do vody. A hippies festival? Zážitok na celý život, rovnako ako aj prežitie francúzskych dedinských diskoték ( nuda na druhú :D ). Vášnivo rada cestujem a spoznávam nové kultúry, takže som veľmi ocenila workshopy na túto tému vedené dlhodobými dobrovoľníkmi, okrem toho bol výborný nápad urobiť výmenu skúseností a zručností medzi samotnými účastníkmi. Každý naučil a ponúkol ostatným to, čo vedel najlepšie. Na záver by som Vám rada objasnila tú prirodzenú francúzsku natúru, ktorú najlepšie definujú tri slová ,,I don´t care´´.

Francúzsko

Ten ich pohodový spôsob života naozaj nič nerozladí, ani dlhospáči ulievajúci sa z práce, nonstop wifi závisláci alebo drobné krádeže jedného divocha. Proste nič neriešia. To, že ignorujú cudzie jazyky  a spoliehajú sa na komunikáciu rukami-nohami + 5 anglických slov je tiež pravda, ale dá sa s tým dohovoriť ako som zistila J Ale aj tak týmto spôsobom nebrali ohľad na nás, anglicky hovoriacich cudzincov, čo sa týka iba komunikácie. Nuž každý sme niečím špecifický  a ja som len srdečne vďačná INEXU za možnosť pocítiť tieto medziľudské/medzinárodné rozdiely na vlastnej koži. Choďte určite do toho, ale pozor, dobrovoľníctvo je silne návykové!

Petra (2013)

Dlhodobý projekt v Japonsku

Jedna naša dobrovoľníčka sa vybrala na 3 mesiace na projekt do Japonska:)

Jej súčasné zážitky si môžete prečítať tu:

http://vajcenavandrovke.blogspot.jp/2014/01/hadzimemasite-nippon-e-yokoso.html

Príjemné a zážitkové čítanie prajeme!


Workcamp v Bedheime

Nemecko bolo vždy moja nočná mora. Ale v toto leto sa táto „nočná mora“ stala realitou. Prečo práve Nemecko? Išla som s kamarátkou, ktorá mi zo subjektívnych dôvodov nevedela dať dostatočne skoro vedieť, či vôbec  ide. Takže keď sme došli do INEXu, nebolo veľmi z čoho vyberať.  Náš Bedheim sme mali na treťom mieste. Keď som videla zoznam ľudí, bola som plná predsudkov. Aziati, tí nevedia poriadne po anglicky, dvaja Česi, čo je to za exotiku, je nás len 12, navyše z 12 ľudí 10 báb. No nazdar.

Takto pozitívne naladená som sa dostala do malej dedinky o 600 obyvateľoch – Bedheim. Náplň našej práce znela zaujímavo – rekonštrukcia zámku a pomoc v BIO záhrade k nemu pridruženej. Ako plynuli dni, moje predsudky postupne padali ako domček z karát. Baby boli perfektné a časom som sa tam cítila ako doma. Jediný problém bola jedna z dvoch vedúcich, ktorú bolo veľmi ťažko odhadnúť, čo jej kedy vadí a ako zareaguje.  Naše zloženie bolo my dve Slovenky, Česi, Kórejci, Španielky, Rus, Nemka a leaderky Estónka a naša slávna Rumunka, ktorá si tu zaslúži mať aj meno – Andrea.  Sú dva typy lídrov. Takí, ktorí profitujú na tom, že lídri sú a využívajú všetky možné benefity s tým spojené a múdri lídri, ktorí sa snažia ísť na koreň slova a viesť, či menežovať ľudí. A to bol rozdiel medzi našimi dvoma vedúcimi.

Zistili sme, že žiadna veľká rekonštrukcia hradu sa nekoná, jediné, čo sa dialo, bolo maľovanie jednej izby, ktorú sme maľovali  asi milión osemstokrát, pretože sme museli používať pôvodnú prírodnú biofarbu zloženú najmä z tvarohu a vajíčok. Zámok sme tiež pripravovali na „Open day of the monument“, kedy mali ľudia príležitosť si zámok poobzerať a vypočuť si odborný výklad zadarmo. Takisto my sme robili animátorov. Kórejci prekladali mená do ich abecedy, Čech Lukáš robil tanečný workshop (ale samozrejme, Nemci sa nezaprú, takže aspoň sa na nás zaujato pozerali, keď sa už nezapájali), no a ja som využila svojich 13 rokov základnej umeleckej školy a na krásnom krídle v koncertnej miestnosti som zahrala zopár skladieb.

Výlety sme mali dva, do Weimaru a do Coburgu. Cestou do Weimaru sme sa zastavili v koncentračnom tábore Buchenwald a na vlastnej koži sme pocítili chlad, ktorý sálal z tohto miesta. Aj počasie v tom bolo s nami – bolo zima a dážd, no keď sme došli do Weimaru, záhadne sa vyjasnilo. Podaktorí tieto výlety brali turisticky a niektorí si užívali to, že majú voľno a k dispozícií viac ako jeden obchod. Keďže tieto dva týždne bolo pre nás mäso vzácnosť, väčšina z nás využila túto príležitosť a poriadne sa nadlábla.

Doteraz nerozumiem, ako sme mohli byť každú noc do druhej, tretej, štvrtej hore a viesť nekonečné debaty a potom každé ráno otrocky vstať na pol ôsmu. A pritom normálne fungovať. Na Slovensku sa mi to teda vôbec nedarí.

foto barbora

Výborný nápad bol, že každá národnosť má jeden večer na jazykový kurz. My Slováci a Česi sme to poňali alternatívne a neučili sme ostatných frázy typu “Ahoj, ako sa máš?” pretože sme vedeli, že si to aj tak nikto nezapamätá. Namiesto toho sme ich prostredníctvom hier naučili slová ako “guľôčka, čerešňa, kráva, káčatko”. A verte mi, je to úžasné, keď spievate Tancuj, tancuj vykrúcaj s týmito všetkými ľuďmi. Na konci kempu sme si vytvorili repertoár zložený z Tancuj tancuj, španielskeho Alcohol a Un elefante a českého Kočka leze dírou.

Ku koncu našej dvojtýždňovky bola nálada všelijaká. Spoznala som zvyky Kórejcov, galantnosť a hanblivosť ich mužov, španielsku nedochvíľnosť a ich osobný náboj, nemeckú rezervovanosť a dozvedela som sa mnoho, mnoho o iných kultúrach. A nakoniec, ani tá nemčina už nebola taká zlá. Čo som sa naučila? Toto bol môj druhý workcamp po štvorročnej pauze. Po prvé, naučila som sa tieto kempy neporovnávať, pretože je to nemožné. A čo je najdôležitejšie, prekonala som svoje predsudky. A samozrejme, v neposlednom rade mám priateľstvá, na ktoré môžem minimálne v dobrom spomínať..

A hovorila som, že v novembri ideme do Barcelony pozrieť  Španielky? :)

Workcampy sú určite  úžasná príležitosť, a kým to človek nezažije, iný mu nevysvetlí, čo je na nich také výnimočné.

Barbora (22)

 

Velikopnoje leto v Germanii

 Viete, ja som tu už tak trochu mediálna hviezda, hovorím po nemecky zaskočenej redaktorke miestneho regionálneho denníka. A hneď na to počítam na prstoch, kde ma mohli už Nemci vidieť... raz televízia a tri krát noviny... Teda s vami už štvrtý krát, hovorím jej s úsmevom. Čo tu robím ? Oddychujem, vysekávam lesné cesty, žúrujem a cestujem. Veď prečo by aj nie, byť aktívny je aspoň pár dní v roku fajn...

foto miso

Na fotke možno vidieť najlepší bavorský „cutting team“ od dôb šialeného kráľa Ludvika II. Bavorského, ktorý síce vyplienil štátnu kasu stavbou zámkov, napríklad slávneho Schoenbrunnu, no miestni na neho nedajú dopustiť. Tak ako nedajú dopustiť naši Nemeckí kolegovia na nás. Tím tvorím ja s kolegom Fjodorom a dve šarmantné devušky. Všetci okrem mňa z Ruska. Fjodor priamo z Moskvy, Kseňja zvaná Ksjuša a Áňa bývajú podľa vlastných slov neďaleko hlavného mesta. Iba 8 hodín vlakom, čo je na ich pomery hneď za rohom.Ja skoro obed a zasa vidíme v diaľke nejakého cyklistu, ktorý ešte netuší, že cez to nastrihané haluzie nemôže prejsť a tobôž nie na alebo s bicyklom. Zahatali sme celú cestu plodmi našej svedomitej práce, na ktorú budeme ešte len nadávať, keď zistíme že traktor s radlicou sa sem nedostane a my to budeme zbierať a nakladať asi tri hodiny na korbu malého nákladiaku. Cyklista sa stále blíži a nikto nerozumie, kam vlastne ten chlap ide. A to sme na začiatok cesty dali aj značenie. So šomraním sa otáča, no púšťame ho až keď si Fjodor vypýtal cigarety. Pizdec (neprekladať), precedí pomedzi zuby a zapaluje ci cigaretu. Nerozumie, prečo mu v Nemecku tú cigaretu niekto vždy podá, len čo si ju vypýta. Ksjuša nerozumie tomu, prečo si už konečne po dvoch týždňoch nekúpi vlastné cigarety, Áňa nerozumie po anglicky, takže nevie o čom tí dvaja so solidárnosti ku mne touto rečou rozprávajú a ja nerozumiem, ako sa sem Áňa bez znalosti angličtiny dostala. Ksjuša za ňu vypísala prihlášku, veď mi to už povedali viac krát, ale aj tak tomu nerozumiem. Všetci Rusi nerozumejú, prečo tomu nerozumiem a čo je na tom divné. Nakoniec zhodnotia, že som aj so svojim národom stratený, lebo nás pokazila západná Európa... 

Okrem už troch spomínaných mám v kempe dvoch Arméncov a jednu Azerbajdžanku. Aby toho nebolo málo, tretí líder je tiež Rus. Takže ruština sa stala úradným jazykom kempu číslo dva. Alebo možno aj jedna, ak je už po jedenástej. Niekedy mám pocit že na východ od Slovenska na spať jednoducho nechodí. O jednej v noci z kuchyne hučí kávovar, pretože toto je vraj najlepší čas na kávu. Opäť nerozumiem, ale už som si nejak zvykol. Koldo spí na gauči ako zabitý a preto sa ráno budí aj s namalovanými okuliarmi a bleskom na čele. Koldo Potter by asi neuhasil svoju baskickú krv ani mocným kúzlom, keby sa mu priznal vinník.

Ráno sú Rusi hore medzi prvými. Dievčatá po 3-4 hodinách spánku vyzerajú otrasne, no po pár minútach v kúpeľni opäť ako ľudia. Tu asi leží tá krása východoslovanských dievčat. Stačí ak si pretrú oči studenou vodou. To čo zdielame spolu je ranné pohoršovanie nad výtvorom našej francúzskej líderky. Všetko na stole je BIO, čo je výborné, lenže je to aj za bio cenu. A ak niečo nie je náhodou BIO, je to minimálne fair trade. A ak niečo nie je prvé ani druhé, je na tom napísané Gurmé, čo znamená že ak má niekto z nás službu v kuchyni, kúpi to približne za tretinu. Julie zastáva názor, že radšej jesť málo a kvalitne. Raňajky zapíjame pomarančovým džúsom, 6 eur za fľašu. My sme presne opačného názoru, že radšej jesť veľa a lacno. A v džúse by sme sa najradšej vykúpali. Hlavne kvôli druhému nemajú naše národy problém prežiť kdekoľvek na svete. Ak bol v kempe nejaký konflikt, tak asi iba zajedlo. Kým sme my, Slovania, povýšili LIDL do nebies vysnených nákupov, Francúzske žieňa ho zatratilo v tom  najhorúcejšom pekle. Alebo utopilo v pive, ktorého tu je všade dostatok. Veď v Bavorsku je koniec koncov každý víkend takýmto festivalom zlatého moku, hoci sa tieto festivali kryjú za rôzne iné mená. Ak mám byť konkrétny tak môžem spomenúť napríklad “Waldfest” (rozumej pivný festival) alebo “Seefest” (rozumej opäť pivný festival). Ak by som bol z Ruska, tak by som si vybavil asi aj pivo zadarmo, ako moji kolegovia, ktorí dali všetkým chlapom pri výčape prednášku o dôležitosti dobrovoľníckej práce. Opäť doplácam na svoju slovami Fjodora “prilíšnú civilizovanosť” a jediný platím. Chvíle to boli však na nezaplatenie a preto si nenechám ujsť večerné tancovanie alá Dr. Zoidberg na rôzne hudobné variácie ani o rok. Keď už pre nič iné, miesta na stene pre ďaľšie vlastné fotky v nemeckých denníkoch mám ešte dosť ...

 Michal (21)

 

Talianska „presnosť“ a pohostinnosť alebo moje zážitky z workcampu

Workcampu som sa toto leto zúčastnila po tretíkrát, prvý raz som ho absolvovala na Slovensku, po druhýkrát som sa vybrala do španielskeho Katalánska a teraz som sa rozhodla pre Taliansko. Keďže Taliansko je mojou srdcovou záležitosťou a taliančinu som sa začala učiť pred dvomi rokmi a veľmi sa mi to zapáčilo, mojou jedinou požiadavkou na camp bolo niečo, kde by som si aspoň trochu precvičila svoje základné znalosti a trošku sa zdokonalila. Hoci som si prihlášku podala takmer v hodine dvanástej, baby z Inexu boli veľmi zlaté, pretože sa im nakoniec podarilo zohnať workcamp ako šitý na mňa. Práca s postihnutými ľuďmi z miestnej komunity malebného Piemontu, kde sa vyžadovala minimálna taliančina. Neváhala som ani minútu.

Všetko bolo ideálne, ešte pred campom som sa dohodla s vedúcim, že sa stretneme na vlakovej stanici v malom mestečku pri Miláne krátko po dvanástej v nedeľu. Na miesto som dorazila bez problémov, no nikto ma tam nečakal. Okej, rozhodla som sa teda počkať. O druhej som im skúsila zavolať, čo a ako, či na mňa náhodou nezabudli. Avšak operátor mi oznamoval, že číslo je deaktivované. Volala som teda organizácií do Ríma, no v nedeľu mi to tam pochopiteľne nikto nedvíhal. Skôr ako som zavolala do nášho slovenského Inexu, mobil sa mi vybil. Stále som však mala adresu a tak som sa miestneho taxikára (samozrejme po taliansky:-D) spýtala, či by ma tam mohol zaviesť. Išlo o malú dedinku, cca 60 obyvateľov, no keď sme tam dorazili, čakalo  na mňa nemilé prekvapenie. Hľadali sme totiž dom číslo 5, no na danej ulici boli len domy číslo 4, 6 a 7. Začalo sa pomaly stmievať a ja som nevedela, kam sa v malej dedinke uchýlim na noc. Poprosila som teda taxikára, či by ma neodviezol späť do mestečka, že tam si už nejaký hotel nájdem. On bol však taký milý, že mi navrhol, aby som išla na noc k nemu a jeho rodine. Keby mi niekto pred týždňom povedal, že ja pôjdem na noc prespať k miestnemu talianskemu taxikárovi a jeho manželke, asi by som ho vysmiala. No za daných okolností mi toto riešenie prišlo ako ideálne a ja som nadšene súhlasila. On si ešte predtým zavolal domov, kde manželke vysvetlil, že sa ma nikto nemusí báť, lebo som milé dievča z východoeurópskeho Československa, ktoré navyše hovorí po taliansky:-D . Jeho rodina ma privítala naozaj ukážkovo, spoločne sme sa navečerali a porozprávali (moja taliančina sa začala v takejto núdzovej situácií zlepšovať míľovými krokmi). Večer som zavolala domov priateľovi (rodičom ani náhodou) ako sa veci majú a on hneď nato zmobilizoval slovenské baby z Inexu (v nedeľu v noci!!), ktoré ma obratom kontaktovali, dali mi iné číslo na ďalších vedúcich, ktoré bolo našťastie aktívne. Ešte pred polnocou teda po mňa Taliani prišli a odviezli ma na to hľadané miesto. Bola som strašne zvedavá, kde sa bude dom číslo 5 nachádzať. Samozrejme, nešli sme do dediny, ktorá bola na infosheete označená za miesto náśho ubytovania, bývali sme o tri dediny ďalej, a dom číslo 5 bol dom, ktorý stál na začiatku lesíka, no toto bolo miesto vykonávania práce a nie miesto ubytovania. 

Vždy som vedela, že Taliani sú strašne nedochvíľni a počas celého campu som sa v tom len utvrdzovala. „Ráno sa ide do práce o ôsmej“ vraveli, avšak auto ktoré nás tam vozilo prichádzalo každý deň po pol deviatej. „Obed máme o dvanástej“ čo v preklade znamená: „Pred jednou sa nenajeme.

zaitok

Aj tak to však bol môj najlepší workcamp. Taliani sú strašne dobrosrdeční a prajní ľudia. Každý deň sme sa najedli do prasknutia. Jedlo je pre nich sviatok, ktorý si treba patrične vychutnať, čo na tom, že sa večeria aj o desiatej večer. V tomto campe som spoznala samých úžasných ľudí, okrem množstva Talianov aj dobrovoľníkov  z Anglicka, Španielska, Ruska, Turecka ba aj z Nigérie. Nadviazala som skvelé kontakty a podozvedala som sa o každej kultúre také veci, ktoré by som nenašla v žiadnej knihe a v nijakom filme. Už som sa s novými kamarátmi dohodla, kedy ich prídem navštíviť do Manchesteru, Ankary či Malagy, oni sa naopak tešia na výlet do Bratislavy.  Predošlý workcamp mi napríklad pomohol dostať sa na Taiwan, keďže Taiwanka sa stala mojou najlepšou kamarátkou a mňa v Bratislave navštívilo takisto pár cudzincov, ktorých som spoznala v Španielsku.

Tento workcamp mi ďalej pomohol pochopiť, aké náročné, ale zároveň naplňujúce je pracovať s postihnutými ľuďmi. Niektorí mali postihnutie menšie, dokonca sme si mysleli, že postihnutí vôbec nie sú, iní na tom boli horšie no aj napriek tomu si od tejto doby nesmierne vážim prácu všetkých vychovávateľov či učiteľov, ktorí sa takýmto osobám venujú, pretože to nie je práca od ôsmej do štvrtej a potom voľno. Je to práca dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Práve oni nás naučili, ako pristupovať k osobám trpiacimi rôznymi poruchami, ich cenné rady dokázali náš pobyt spríjemniť a tak sme si mohli všetci užiť kopec srandy a dobrej nálady. Taliančina sa mi v takomto prostredí miestnej komunity naozaj zišla a môžem zodpovedne prehlásiť, že som urobila väčší pokrok, ako na kurze na Slovensku. 

Takisto som si naplno vychutnávala nádherné prostredie vidieckeho severného Talianska, kde bol camp umiestnený. Malebné vinice striedali úhľadne upravené polia a nádheru tohto všetkého zvýrazňovali dobové kostolíky a ošarpané domčeky dedinčanov. Jeden deň sme sa vybrali na celodenný výlet do Turína, no musím povedať, že vidiek a jeho krásy ma oslovili oveľa viac ako priemyselné mesto. 

Tento workcamp vo mne zanechal veľa krásnych spomienok, priniesol mi nových kamarátov, s ktorými som takmer v každodennom kontakte a takisto ma naučil presne to, čo by ma nebola naučila žiadna škola, jedine táto škola života. To, že Taliani sú nedochvíľni a nezorganizovaní na 100% mi nakoniec vôbec neprekážalo, pretože to vyvážili svojím dobrým srdcom a správnym prístupom k životu. Na to, aby bol niekto poriadny a presný, sme tu predsa my Slováci a takisto naši Inexáci, ktorým sa chcem veľmi poďakovať za túto príležitosť a takisto aj za moju záchranu, pretože nebyť nich, nemohla by som sa s nikým podeliť o všetky tieto veselé zážitky.   

Zuzana (21)

 

Super camp v Estónsku

zazitkaren tomas

 Zúčastnil som sa úžasného campu v Estónsku. Prvé moje myšlienky ohľadom Estónska boli veľmi zmiešané ale po príchode som zistil že som sa úplne mýlil. Moja cesta sa začínala na letisku v Žiline kde som následne letel do Prahy, kde som mal 6 hodín čas na prestup, ktorý bol veľmi otravný a unavujúci. Nakoniec po 6 hodinovom čakaní a všetkých meškaniach môjho letu sa začal vyvíjať môj tábor perfektne. Hneď  po príchode na palubu lietadla som sa dostal do kokpitu ku pilotom kde som trávil celú 3 hodinovu cestu lietadlom. Bol to neskutočný zážitok. Po prílete som sa musel nenápadne dostať von z lietadla co bolo dost obtiazne. Nakoniec ma už čakali lídri môjho campu kde ma previezli na náš meeting point do miestnej telocvične v Talinne kde sme v priebehu pol hodiny spoznal mnozstvo uzasnych ludi z celého sveta: Vietnam, Azerbajdžan, Taliansko, Francuzsko, Rusko, Litva, Česko. Prvý deň sme trávili spoznávaním Tallinnu. Druhý deň sme sa presunuli do úplne krásnej oblasti asi 200km od Tallinnu kde sme sa dozvedeli množstvo priblblých pravidiel s ktorými nikto z nás na začiatku nesúhlasil ale postupom času sa to všetko ujasnilo. Náš program spočíval hlavne v športovaní a spoznávaní okolia, bez nijakej práce. Každé ráno sme behali na pláž kúpali sa asi  v 12 stupňovom mori. A potom každý deň sme mali iný program: napr. paintball- ktorý sme museli hrať bez tričiek, preto lebo nám bolo povedané aby sme zažili poriadny ruský adrenalín,  výlet do mesta Haapsalu, adventure park-lezenie po stromoch asi v 20metrovej výške, ruská sauna, pozorovanie vzácnych druhov vtákov v chránených oblastiach, desiatky rôznych športov- jedným z nich bolo vodné rugby v 10 stupnovom mori pocas búrky alebo vodné lyžoavnie,surfing, jazdenie na skútroch, štvorkolkách, polka dňa strávená jazdením na koňoch po úžasnej nedotknutej prírode. Ale musím skonštatovať ze bolo to úžasné toto všetko zažiť s úžasnými ľuďmi z rôznych krajín. Spoznal som rôzne kultúry, zvyky a hlavne úplné inú mentalitu ako je na Slovensku. Na záver len môžem odporučiť každému vyskúšať camp v Estónsku: http://sparta-sport.eu/ . P.S.: ak sa vyberiete do Estónska pribalte si strašne teplé oblečenie ktoreho nie je nikdy dosť, a aspon mesiac pred pobytom nejedzte zemiaky a kôpor lebo v estónsku si toho užijete nadmieru :D

Tomáš (16)

 

Prázdniny v národnom parku

kika CAT 12

Mnohí majú veľké túžby a predstavy, ktorú krajinu by chceli navštíviť. Pre mňa je, samozrejme okrem ďalších krajín v centre záujmu aj Španielsko – Catalonia. Ísť však s cestovkou je nuda a keďže som už v minulosti na jednom workcampe bola, opäť som siahla po tejto možnosti spoznať novú krajinu a k tomu kopec skvelých ľudí, z rôznych krajín sveta. Stretli sa tu ľudia z Catalonie, Francúzska, Turecka, Nemecka, Švajčiarska, Poľska, Walesu, Českej republiky, Číny, Talianska, Ruska a Slovenska. Dokonca sme mali medzi sebou jedného chalana, ktorý bol trošku mentálne postihnutý, ale stal sa skvelou a nedeliteľnou súčasťou našej workcampovej rodiny. Náš kemp bol situovaný v národnom parku, neďaleko mestečka Figueres, ktoré je známe tým, že je to rodisko Salvadora Dalího. Spávali sme v stanoch, sprchovali sa v studenej sprche a chodili na 7.00 do práce, ktorá bola vzdialená asi 30 minút chôdzou, kde sme celé dni čistili turistický chodník, stavali most a plot. Musím však podotknúť, že Španieli sa teda veľmi od roboty pretrhnúť nejdú, takže sa to všetko dalo veľmi ľahko zvládnuť. Apropo, do práce sa chodievalo na 7.00, ale myslím, že ani raz sa nestalo, že by sme vstávali skôr ako o 7.20. Musím povedať, že som si tento tábor najviac užila, ľudia boli skvelí, dokonca sme sa po kempe poniektorí stretávali aj v Barcelone. Bohužiaľ, nie všetci šli po skončení tábora do Barcelony.Čo už, ešte že sme tam boli my!

Kristína (22)

 

Lídrom na medzinárodnom tábore dobrovoľníckej práce...

V lete som sa zúčastnil ako líder na medzinárodnom tábore dobrovoľníckej práce. Prvý tábor bol 2 týždne v júli na Sklabini pri Martine a druhý v Brekove pri Humennom prvý augustový týždeň.
Na obidvoch workcampoch sa zišla super skupina dobrovoľníkov zo  zahraničia. Na druhom workcampe v Brekove bolo 8 dobrovoľníkov zo zahraničia a 2 lídri a veľa domácich, ktorí pomáhali a zastrešovali tento workcamp. Lídroval som spolu s Katkou čo bolo veľmi dobré. Vzájomne sme sa dopĺňali a popri práci sme všetci zažili aj veľa zábavy.
Cieľom podujatia bola rekonštrukcia hradu Brekov. Vymurovali sme múr  2 metre široký a 2 metre vysoký z kameňa. Hlavnou náplňou bolo premiestňovanie kameňa k blízkosti stavby múru. Vytvorili sme reťaz a kamene podávali. Pomáhali sme rozširovať cestu, robili archeologické práce, robili maltu, vyskúšali si murovanie. Ďalším cieľom bolo spoznať sa navzájom a nadviazať nové kamarátstva čo sa tiež určite podarilo. Prezentácia Slovenska a blízkeho okolia bola tiež veľmi úspešná. Lokálny partner vytvoril dobré podmienky na úspešný priebeh. Ubytovaní sme boli na ubytovni v Humennom a ráno sme chodili vlakom do Brekova. Ubytovňu platil lokál. Stravu zabezpečoval lokál. Obedy pripravovala jeho manželka, ktorej pomáhali dve dobrovoľníčky. Večere boli väčšinou v rámci hodov kultúr. Program bol naplnený. Ani chvíľu sme sa nenudili. Už viac sa stihnúť ani nedalo. V rámci hodov kultúr sme mali Španielsky, Ruský a Bieloruský, Nemecký, Švajčiarský a Taliansky večer. Všetci sme mali radosť z dobre vykonanej práce a mali sme aj výlety a exkurzie. Splavovali sme Laborec a boli sme na Spišskom hrade, kde bol kultúrny program v rámci festivalu Súhradnice.
Prvý tábor na Sklabini pri Martine bol pre mňa tiež dobrá skúsenosť. Bol som ale sklamaný prístupom lokálneho partnera. Ten chcel dobrovoľníkov využiť ako lacnú pracovnú silu a o voľný čas sa nestaral. Nemám problém pracovať, keď viem že tým pomôžem viacerým ľudom ale tu sme pracovali na hospodárskej budove v blízkosti hradu, ktorá je vlastníctvom lokála a plánuje ju neskôr využívať ako bufet, ubytovávanie. Je tam malé múzeum z vecí čo sa našli v okolí a predáva pohľadnice ale nie je to hrad.
Workcampy organizované INEX-om sú veľmi dobrá skúsenosť a môžem len odporúčať. Ja sám som takto začal spoznávať svet. Pred deviatimi rokmi som bol prvý krát niekde ďaleko a to v Portugalsku. Odvtedy každý rok podnikám počas dovolenky  cesty. Navštívil som Indiu, Pakistan, Yemen, Tajikistan, Kirgizstan, Kazachstan, Uzbekistan, Kubu na bicykli. Lídroval som Brekov už tretí krát a budem aj o rok. Pozrite si stránku o Brekove je to jeden z najlepších táborov organizovaných INEXom. V októbri bude VEM stretnutie ľudí, ktorí navštívili alebo sa chystajú navštíviť workcamp na Slovensku alebo v zahraničí. Je to jeden víkend plný zábavy a informácii. Informácie hľadajte na http://www.inex.sk/.
Ja už nie som študent a preto nemám až toľko voľného času ale snažím sa ho využiť naplno. Práca s mládežou ma napĺňa a pocit, že robím niečo prospešné tiež. Na budúci rok sa ako líder určite zúčastním workcampu a budem sa snažiť informovať o takejto možnosti aj ľudí, ktorí by mohli spolupracovať. Na Slovensku je veľa hradov, starých cintorínov, kláštorov, kde by sa dalo takýmto spôsobom pomôcť a pritom spoznať nových ľudí a nové miesta. Počas tábora v Brekove nás navštívili novinári bol pri nás aj reportér so Slovenskeho rozhlasu a spravil reláciu.

Pavol H.


Môj workcamp v Rakúsku

Zúčastnila som sa dobrovoľníckeho pracovného tábora v malom mestečku neďaleko Viedne (zároveň aj Bratislavy) - Bruck an der Leitha . Dokopy nás tam bolo 15 . Dve dievčatá z Južnej Kórei,dievča z Welsu, jedno dievča z Turecka, dve dievčatá a jeden chalan zo Španielska, jeden partnerský pár zo Srbska, jedno dievča z Česka, dvaja "camp-lídri" z Viedne ( ktorí mali podporu dvoch priateľov ) a ja. 

kika GL 04

Boli sme ubytovaní v komplexe kde sa stretávajú skauti a pracovali sme v blízkom lese (5 min od ubytovania). Stavali sme malý park pre deti z prírodných materiálov - drevo,kameň... Keď som cestovala do Rakúska , mala som mierne obavy z toho aká to bude práca a ako budem komunikovať s ľuďmi.Či tam nebude jazyková bariéra alebo niečo podobné. Mýlila som sa, všetci sme si úplne sadli.Práca nebola náročná, ale sem tam pieklo veľmi horúce silno (40 stup.) čož sa nedalo niekedy vydržať. Nebol problém v spolupráci a všetci boli ochotní pomôcť tomu druhému. Veková kategória bola od 18-25. Bola som najmladšia :) Mali sme veľmi dobrý kolektív ľudí, veľa sme sa rozprávali a nadobudli sme blízke vzťahy. Sama som sa často čudovala, aké jednoduché je komunikovať v cudzom jazyku o rôznych veciach. Robili sme všetko spolu, vo voľnom čase sme sa chodili kúpať, boli sme nakupovať v obch. centrách, večer sme chodili na jedno ihrisko, kde sme boli vždy všetci spolu. Mali sme turnaje stolného futbalu, večer sme sa hrali rôzne hry, mali sme barbecue party pod holým nebom...Boli sme rozdelení na cooking teams a cleaning teams ...každý deň varil a upratoval niekto iný ( vždy to bol zážitok ) . Za ten čas ( tri týždne ) sme boli spolu na výlete v Bratislave a vo Viedni. Musím povedať, že Bratislava sa im páčila ( i keď boli sklamaní z Bratislavského hradu, resp. z toho, že vo vnútri hradu nič nebolo) . Boli sme pozrieť vo Viedni iný camp - Theater camp with disabled. Spočíval v tom, že ľudia z rôznych krajín sveta nacvičovali predstavenia v divadle a potom neskôr ich aj predstavili verejnosti. Na jednom predstavení som bola a bolo to veľmi milé. Samozrejme pozreli sme si Viedeň ako mesto. Mám neuveriteľne veľa zážitkov a len pozitívne dojmy..Ak by som to mala zhodnotiť jednou vetou, tak by som povedala - Tri týždne boli málo. Ďakujem Inexu za sprostredkovanie a za pomoc pri komunikácií so zahraničím.

Kristína B. (18)

 

Worcamp? Úžasná skúsenosť do života!

Leto bolo predo mnou. Nezohnala som si žiadnu brigádu a tak mi moja sestra odporučila medzinárodnú mládežnícku výmenu- tzv. worcamp. Najprv som zmraštila čelom ale po dôkladnejšom preštudovaní stránky www.inex.sk som ostala očarená. A to doslova :-) Zapáčila sa mi myšlienka dobrovoľníctva, myšlienka pobytu v zahraničí s ľuďmi rôznych národností a hneď som sa pustila do prezerania databázy na ich stránke. Keď si vyberáte worcamp, máte veľa možností.  Či už s krajinou výberu alebo s činnosťou ktorú budete praktizovať. Pre mňa to bolo veľmi ťažké, pretože všetky worcampy zneli skvelo. Nakoniec som sa rozhodla ísť do Francúzska (som trošku tzv. frankofil :D). Tam som si následne vybrala 5 worcampov, ktoré som si zoradila do poradia, kde som chcela ísť najviac.  A potom už k dianiu pristúpil inex, ktorý mi oznámil, na ktorý worcamp som bola prijatá a kde teda boli ešte voľné miesta. Nemohla som tomu veriť. Bola som prijatá na worcamp, ktorý bol situovaný na predmestí samotného Paríža – Bobigny :-)
Moja práca sa týkala renovovania „basementu“ v špeciálnych francúzskych bytovkách (HLM), čo boli v podstate bytovky, kde žili ľudia v núdzi. Naša práca bola rozvrhnutá tak akurát, pracovali sme od ráno cca od 9-10 do 1, kedy bol čas na obed a následne začínal voľný čas, ktorý sme trávili rôznymi aktivitami v Bobigny, či už v Paríži. Samozrejme, cez víkendy sa nepracovalo! Bolo to fakt super. Náš wocamp bol národnostne pestrý: Srbka, Nemka, Ruska, Talian, 2 ľudia z Turecka, 2 z Južnej Kórei, 2 zo Španielska, 2 z Arménska a naši traja „lídri“ ( Francúz, Grék a Francúzska ktorá bola však pôvodne z Vietnamu). A ja ako Slovenka medzi nimi! :-)
Veľa ľudí nerozumie tomu, prečo sa niekto vyberie na worcamp, kde si „platí za to že tam bude pracovať“. Podľa mňa je worcamp úplne úžasná vec a stojí to zato. Človek jednak pomôže ľuďom, ale aj sám sebe. Spozná samého seba, spozná ľudí z odlišných krajín a ich mentality a príde domov s úplne odlišným pohľadom na svet :-) Takisto zažije množstvo vecí, ako napr. my, ktorí sme sa tešili hneď niekoľkým veciam. Nikto z nás by si pred tým ani len nepomyslel že budeme na reggae a jazzovom  koncerte v centre Paríža, že zažijeme najväčší francúzsky sviatok, výročie Bastilly pod „Eiffelovkou“, a že budeme dokonca vyhlasení za jeden z najlepších worcampov v okolí!

Martina B. (19)

 

Mexiko, ktoré sa nebojí farieb ani čili papričiek

Mexiko – krajina, ktorá môže byť právom hrdá na svoju zaujímavú históriu, úžasnú krajinu a neuveriteľne milých obyvateľov. Mexiko – krajina, ktorá sa nebojí farieb, krajina, ktorá je plná otázok, na ktoré je občas priam nemožné nájsť odpovede... Nebolo pre mňa jednoduché zhrnúť celý môj zážitok na kúsok papiera. Možno práve preto, že podľa mňa nestačí čítať ale treba vidieť, skúsiť a hlavne zažiť...
Moja cesta sa začala v susednom Rakúsku, vo Schwechate. Letela som do Mexico City s prestupom vo Frankfurte. Nemusím sa asi veľmi rozvádzať o tom, ako ma bolel celý človek po celom dni cestovania. K tomu sa pridal časový posun a chaos na letisku v Mexico City. Taký bežný Slováčisko asi pocíti menší kultúrny šok už po prílete, ale po dvoch - troch dňoch sa z toho určite dostane. A je dosť možné, že sa mu pohodový prístup Mexičanov zapáči. Nie je nič neznáme, že Mexičania si na čas rozhodne pozor nedávajú.  Je tam úplne bežné, že na stretnutie meškajú 15-30 minút a ešte na Teba prekvapene zízajú ak sa opýtaš, či je všetko v poriadku, keď meškali.  Tiež som si všimla, že mi boli schopní nasľubovať hory-doly (večná odpoveď „síííííí“) ale „skutek utek“. Mexickí vedúci na kempe sa nám to snažili vysvetliť nielen ich pohodovým prístupom ku životu ale aj snahou Mexičanov byť za každých okolností slušní – aj keď si nie sú celkom istí, že danú vec zvládnu, radšej všetko sľúbia s úsmevom na tvári akoby mali niekoho zarmútiť.
Prvú vec, ktorú som si pri „kempovaní“ v Mexiku uvedomila bolo, že samotná práca nebola až taká dôležitá ako interkultúrny dopad na komunitu, v ktorej sme pôsobili. Stretla som sa s mnohými ľuďmi, z ktorých mnoho pôsobilo riadne nebezpečne ale v skutočnosti to boli veľmi milí ľudia. Bola som milo prekvapená, že náš táborový dom bol neustále plný dedinčanov (hlavne detí, ktoré boli neuveriteľne zvedavé). V infosheete, ktorý som dostala pred vycestovaním bolo až podozrivo presne naplánované, koľko hodín sa malo pracovať a presne popísaný projekt, na ktorom sme mali pomáhať. To bolo síce pekné, ALE vzhľadom na to, že v mexickej kultúre sa všetko mení na poslednú chvíľku, neprekvapuje, že sa „last minute“ korekcie dostali aj sem. ÁNO, práca môže byť úplne iná ako bola naplánovaná, ALE ako som už spomínala, interkultúrny dopad na komunitu je omnoho dôležitejší ako zopár „papierov“, ktoré sme dostali. Takto sa nás snažili motivovať vedúci. Viedli nás ku otvorenosti a akceptácii rozdielov kultúr a možno aj vďaka tomu to všetko nakoniec dopadlo na výbornú. Pracovali sme na miestnej strednej škole – organizovali sme rôzne workshopy, besedovali sme s deťmi (udivila ma výnimočná slušnosť študentov voči učiteľom ale aj hosťom – nám). Moji spolubojovníci boli z rôznych krajín (zo Severnej Ameriky, Austrálie, Európy i Azie). Spolu sme precestovali veľa zaujímavých miest a ochutnali kopec „štipľancov“ (na ten pocit bezmocnosti potom, čo som si dala syrovú placku s omáčkou pričom mi nikto nepovedal, že každá príloha na stole štípala horšie ako naše feferónky zmiešané s čiernym korením, nezabudnem! A oni sa namiesto ratovania spolu s domácimi, z chuti na mojom „predstavení“ smiali).
Musím priznať, že všetci táborníci sme si  veľmi rýchlo privykli na typickú mexickú pohodičku. Už po pár dňoch sme chodievali všade neskoro a nikto nám nič nezazlieval. Usmiate tváre potomkov pôvodného obyvateľstva ma hriali pri srdci ešte dlho potom čo som sa vrátila domov na Slovensko.
Ivana (23)

 

Japonsko, kde sa tradícia snúbi s technikou

Ako som v ten horúci augustový deň vystúpil po vyše jedenásť hodinovom lete na schodíky zaparkované pred lietadlom, nemal som v skutočnosti žiadnu predstavu, čo všetko ma môže v ďalekej exotickej krajine očakávať. Tisícky kilometrov od domova som jednoducho sníval o dobrodružstve môjho života. Zo snívania do reality ma vrátil nečakaný úder vlhkého vzduchu, ktorý sa ma snažil zatlačiť späť do lietadla. V nose ma pálil horúci vzduch a kvapky potu z ničoho nič vyrážali na povrch... Zem, ktorá ma takýmto spôsobom privítala, ku podivu neleží v tropických zemepisných šírkach Afriky či Južnej Ameriky. Pristál som v krajine, odkiaľ podľa tvrdenia miestnych obyvateľov vychádza slniečko, v krajine s druhou najsilnejšou ekonomikou sveta – v Japonsku. Opantaný neuveriteľným pocitom som sa nechal unášať plnoautomatizovanými a klimatizovanými halami letiska až ku pasovej kontrole. Asi nikdy nezabudnem na pobavenie japonského pasováka, keď som sa mu na jeho otázku či rozumiem snažil odpovedať japončinou horšou ako jeho angličtinou....
Náš tábor sa začínal až o deň neskôr, a preto som si musel nájsť prístrešok podľa slovensky ladeného rozpočtu. Po krátkej (dez)orientácii som zahliadol stánok turistických informácií  a naložený batožinou som sa k nemu vybral. Milé a usmiate japonské slečny mi tu plynulou angličtinou pomohli. Fakt neviem, čo by som si bez nich počal. Po ubytovaní som sa rozhodol poslať domov dôkaz o mojom šťastnom prílete a požiadal som recepčného, aby mi za poplatok poslal fax  (zdalo sa mi to ako lacnejšia možnosť). Pán recepčný sa úslužne poklonil a na chvíľu zmizol vo vedľajšej miestnosti. Po pár minútach sa vrátil so znepokojeným výrazom na tvári... vraj číslo, ktoré som mu dal nefungovalo a mal som zavolať domov a zistiť, čo sa stalo. Myslel to fakt vážne? Na čo budem volať domov a potom ešte aj posielať fax? Postarší Japonec však mojej logike naklonený nebol, a tak to celé skončilo tak, že som mu vyplatil požadovaných tisíc yenov (asi 280 SK) za neúspešný pokus a bolo... V Japonsku jednoducho niekedy nefungujú tak ako my Európania. Náladu mi však zlepšil večerný výlet, kedy som si šiel pozrieť miestne budhistické chrámy, kúpil čosi na večeru a šup ho do postele. Prvý deň mi dal zabrať...
Na druhý deň ráno som sa vybral na šialenú cestu do mestečka Hanawa. Po približne 300 kilometroch a štyroch prestupoch (ehm, teda po piatich lebo som sa raz pomýlil ) som konečne vystúpil v Hanawe. Ako jediný cudzinec na okolí som musel budiť veľkú pozornosť. Pre Japoncov som so sebou vláčil neobvykle veľa batožiny. Kým ma dospelí ignorovali, deti sa nevedeli pohľadom na zvláštne vyzerajúceho turistu nabažiť (rozumej, stále si pri pohľade na mňa šuškali a chichúňali sa – čo som mohol, smial som sa tiež...).
Nasledovné týždne vo mne zanechali hlboké dojmy. Medzinárodný tábor dobrovoľníckej práce v Hanawe bol mojím prvým zážitkom tohto druhu. Náš projekt bol zameraný na pomoc pri organizovaní miestneho festivalu „Tóro“. Tóro sú veľké figúry vyrobené z bambusu a papiera, ktoré sa pripevnia o jednotlivé „plte“ a počas sviatočného večera sú po ťahané po vodách miestnej rieky. A ľudia na tábore? Boli skvelí - prevažne európski „dobrodruhovia“ ale aj &a

Kalendár udalostí

po ut st št pi so ne
            01
02 03 04 05 06 07 08
09 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31          

Chcete dostávať informácie?

Ak si želáte, aby sme Vás informovali o našich novinkách a pripravovaných akciách, pošlite nám, prosím, Vašu e-mailovú adresu.