A máme tu víťazov! Za jednotlivé príspevky sa hlasovalo na VEM-ku a najviac hlasov dostal zážitok z Talianska o ktorý sa podelila Zuzka. Druhé miesto patrí Mišovi za príbeh z workcampu v Nemecku a tretie miesto Simone za rozprávanie o svojej EVS-ke v Rusku. Gratulujeme a deľte sa s nami o svoje zážitky aj nadaľej, nech ich môžeme na tomto mieste uverejniť, :)

Na tomto mieste si môžete prečítať zážitky našich dobrovoľníkov v zahraničí. Dúfame, že Vám budú inšpiráciou, pobavením a hlavne príjemným čítaním :)

Workcamp v Bedheime

Nemecko bolo vždy moja nočná mora. Ale v toto leto sa táto „nočná mora“ stala realitou. Prečo práve Nemecko? Išla som s kamarátkou, ktorá mi zo subjektívnych dôvodov nevedela dať dostatočne skoro vedieť, či vôbec  ide. Takže keď sme došli do INEXu, nebolo veľmi z čoho vyberať.  Náš Bedheim sme mali na treťom mieste. Keď som videla zoznam ľudí, bola som plná predsudkov. Aziati, tí nevedia poriadne po anglicky, dvaja Česi, čo je to za exotiku, je nás len 12, navyše z 12 ľudí 10 báb. No nazdar.

Takto pozitívne naladená som sa dostala do malej dedinky o 600 obyvateľoch – Bedheim. Náplň našej práce znela zaujímavo – rekonštrukcia zámku a pomoc v BIO záhrade k nemu pridruženej. Ako plynuli dni, moje predsudky postupne padali ako domček z karát. Baby boli perfektné a časom som sa tam cítila ako doma. Jediný problém bola jedna z dvoch vedúcich, ktorú bolo veľmi ťažko odhadnúť, čo jej kedy vadí a ako zareaguje.  Naše zloženie bolo my dve Slovenky, Česi, Kórejci, Španielky, Rus, Nemka a leaderky Estónka a naša slávna Rumunka, ktorá si tu zaslúži mať aj meno – Andrea.  Sú dva typy lídrov. Takí, ktorí profitujú na tom, že lídri sú a využívajú všetky možné benefity s tým spojené a múdri lídri, ktorí sa snažia ísť na koreň slova a viesť, či menežovať ľudí. A to bol rozdiel medzi našimi dvoma vedúcimi.

Zistili sme, že žiadna veľká rekonštrukcia hradu sa nekoná, jediné, čo sa dialo, bolo maľovanie jednej izby, ktorú sme maľovali  asi milión osemstokrát, pretože sme museli používať pôvodnú prírodnú biofarbu zloženú najmä z tvarohu a vajíčok. Zámok sme tiež pripravovali na „Open day of the monument“, kedy mali ľudia príležitosť si zámok poobzerať a vypočuť si odborný výklad zadarmo. Takisto my sme robili animátorov. Kórejci prekladali mená do ich abecedy, Čech Lukáš robil tanečný workshop (ale samozrejme, Nemci sa nezaprú, takže aspoň sa na nás zaujato pozerali, keď sa už nezapájali), no a ja som využila svojich 13 rokov základnej umeleckej školy a na krásnom krídle v koncertnej miestnosti som zahrala zopár skladieb.

Výlety sme mali dva, do Weimaru a do Coburgu. Cestou do Weimaru sme sa zastavili v koncentračnom tábore Buchenwald a na vlastnej koži sme pocítili chlad, ktorý sálal z tohto miesta. Aj počasie v tom bolo s nami – bolo zima a dážd, no keď sme došli do Weimaru, záhadne sa vyjasnilo. Podaktorí tieto výlety brali turisticky a niektorí si užívali to, že majú voľno a k dispozícií viac ako jeden obchod. Keďže tieto dva týždne bolo pre nás mäso vzácnosť, väčšina z nás využila túto príležitosť a poriadne sa nadlábla.

Doteraz nerozumiem, ako sme mohli byť každú noc do druhej, tretej, štvrtej hore a viesť nekonečné debaty a potom každé ráno otrocky vstať na pol ôsmu. A pritom normálne fungovať. Na Slovensku sa mi to teda vôbec nedarí.

Výborný nápad bol, že každá národnosť má jeden večer na jazykový kurz. My Slováci a Česi sme to poňali alternatívne a neučili sme ostatných frázy typu “Ahoj, ako sa máš?” pretože sme vedeli, že si to aj tak nikto nezapamätá. Namiesto toho sme ich prostredníctvom hier naučili slová ako “guľôčka, čerešňa, kráva, káčatko”. A verte mi, je to úžasné, keď spievate Tancuj, tancuj vykrúcaj s týmito všetkými ľuďmi. Na konci kempu sme si vytvorili repertoár zložený z Tancuj tancuj, španielskeho Alcohol a Un elefante a českého Kočka leze dírou.

Ku koncu našej dvojtýždňovky bola nálada všelijaká. Spoznala som zvyky Kórejcov, galantnosť a hanblivosť ich mužov, španielsku nedochvíľnosť a ich osobný náboj, nemeckú rezervovanosť a dozvedela som sa mnoho, mnoho o iných kultúrach. A nakoniec, ani tá nemčina už nebola taká zlá. Čo som sa naučila? Toto bol môj druhý workcamp po štvorročnej pauze. Po prvé, naučila som sa tieto kempy neporovnávať, pretože je to nemožné. A čo je najdôležitejšie, prekonala som svoje predsudky. A samozrejme, v neposlednom rade mám priateľstvá, na ktoré môžem minimálne v dobrom spomínať..

A hovorila som, že v novembri ideme do Barcelony pozrieť  Španielky? :)

Workcampy sú určite  úžasná príležitosť, a kým to človek nezažije, iný mu nevysvetlí, čo je na nich také výnimočné.

Barbora (22)

Velikopnoje leto v Germanii

 Viete, ja som tu už tak trochu mediálna hviezda, hovorím po nemecky zaskočenej redaktorke miestneho regionálneho denníka. A hneď na to počítam na prstoch, kde ma mohli už Nemci vidieť... raz televízia a tri krát noviny... Teda s vami už štvrtý krát, hovorím jej s úsmevom. Čo tu robím ? Oddychujem, vysekávam lesné cesty, žúrujem a cestujem. Veď prečo by aj nie, byť aktívny je aspoň pár dní v roku fajn...

Na fotke možno vidieť najlepší bavorský „cutting team“ od dôb šialeného kráľa Ludvika II. Bavorského, ktorý síce vyplienil štátnu kasu stavbou zámkov, napríklad slávneho Schoenbrunnu, no miestni na neho nedajú dopustiť. Tak ako nedajú dopustiť naši Nemeckí kolegovia na nás. Tím tvorím ja s kolegom Fjodorom a dve šarmantné devušky. Všetci okrem mňa z Ruska. Fjodor priamo z Moskvy, Kseňja zvaná Ksjuša a Áňa bývajú podľa vlastných slov neďaleko hlavného mesta. Iba 8 hodín vlakom, čo je na ich pomery hneď za rohom.Ja skoro obed a zasa vidíme v diaľke nejakého cyklistu, ktorý ešte netuší, že cez to nastrihané haluzie nemôže prejsť a tobôž nie na alebo s bicyklom. Zahatali sme celú cestu plodmi našej svedomitej práce, na ktorú budeme ešte len nadávať, keď zistíme že traktor s radlicou sa sem nedostane a my to budeme zbierať a nakladať asi tri hodiny na korbu malého nákladiaku. Cyklista sa stále blíži a nikto nerozumie, kam vlastne ten chlap ide. A to sme na začiatok cesty dali aj značenie. So šomraním sa otáča, no púšťame ho až keď si Fjodor vypýtal cigarety. Pizdec (neprekladať), precedí pomedzi zuby a zapaluje ci cigaretu. Nerozumie, prečo mu v Nemecku tú cigaretu niekto vždy podá, len čo si ju vypýta. Ksjuša nerozumie tomu, prečo si už konečne po dvoch týždňoch nekúpi vlastné cigarety, Áňa nerozumie po anglicky, takže nevie o čom tí dvaja so solidárnosti ku mne touto rečou rozprávajú a ja nerozumiem, ako sa sem Áňa bez znalosti angličtiny dostala. Ksjuša za ňu vypísala prihlášku, veď mi to už povedali viac krát, ale aj tak tomu nerozumiem. Všetci Rusi nerozumejú, prečo tomu nerozumiem a čo je na tom divné. Nakoniec zhodnotia, že som aj so svojim národom stratený, lebo nás pokazila západná Európa... 

Okrem už troch spomínaných mám v kempe dvoch Arméncov a jednu Azerbajdžanku. Aby toho nebolo málo, tretí líder je tiež Rus. Takže ruština sa stala úradným jazykom kempu číslo dva. Alebo možno aj jedna, ak je už po jedenástej. Niekedy mám pocit že na východ od Slovenska na spať jednoducho nechodí. O jednej v noci z kuchyne hučí kávovar, pretože toto je vraj najlepší čas na kávu. Opäť nerozumiem, ale už som si nejak zvykol. Koldo spí na gauči ako zabitý a preto sa ráno budí aj s namalovanými okuliarmi a bleskom na čele. Koldo Potter by asi neuhasil svoju baskickú krv ani mocným kúzlom, keby sa mu priznal vinník.

Ráno sú Rusi hore medzi prvými. Dievčatá po 3-4 hodinách spánku vyzerajú otrasne, no po pár minútach v kúpeľni opäť ako ľudia. Tu asi leží tá krása východoslovanských dievčat. Stačí ak si pretrú oči studenou vodou. To čo zdielame spolu je ranné pohoršovanie nad výtvorom našej francúzskej líderky. Všetko na stole je BIO, čo je výborné, lenže je to aj za bio cenu. A ak niečo nie je náhodou BIO, je to minimálne fair trade. A ak niečo nie je prvé ani druhé, je na tom napísané Gurmé, čo znamená že ak má niekto z nás službu v kuchyni, kúpi to približne za tretinu. Julie zastáva názor, že radšej jesť málo a kvalitne. Raňajky zapíjame pomarančovým džúsom, 6 eur za fľašu. My sme presne opačného názoru, že radšej jesť veľa a lacno. A v džúse by sme sa najradšej vykúpali. Hlavne kvôli druhému nemajú naše národy problém prežiť kdekoľvek na svete. Ak bol v kempe nejaký konflikt, tak asi iba zajedlo. Kým sme my, Slovania, povýšili LIDL do nebies vysnených nákupov, Francúzske žieňa ho zatratilo v tom  najhorúcejšom pekle. Alebo utopilo v pive, ktorého tu je všade dostatok. Veď v Bavorsku je koniec koncov každý víkend takýmto festivalom zlatého moku, hoci sa tieto festivali kryjú za rôzne iné mená. Ak mám byť konkrétny tak môžem spomenúť napríklad “Waldfest” (rozumej pivný festival) alebo “Seefest” (rozumej opäť pivný festival). Ak by som bol z Ruska, tak by som si vybavil asi aj pivo zadarmo, ako moji kolegovia, ktorí dali všetkým chlapom pri výčape prednášku o dôležitosti dobrovoľníckej práce. Opäť doplácam na svoju slovami Fjodora “prilíšnú civilizovanosť” a jediný platím. Chvíle to boli však na nezaplatenie a preto si nenechám ujsť večerné tancovanie alá Dr. Zoidberg na rôzne hudobné variácie ani o rok. Keď už pre nič iné, miesta na stene pre ďaľšie vlastné fotky v nemeckých denníkoch mám ešte dosť ...

 Michal (21)

Talianska „presnosť“ a pohostinnosť alebo moje zážitky z workcampu

 Workcampu som sa toto leto zúčastnila po tretíkrát, prvý raz som ho absolvovala na Slovensku, po druhýkrát som sa vybrala do španielskeho Katalánska a teraz som sa rozhodla pre Taliansko. Keďže Taliansko je mojou srdcovou záležitosťou a taliančinu som sa začala učiť pred dvomi rokmi a veľmi sa mi to zapáčilo, mojou jedinou požiadavkou na camp bolo niečo, kde by som si aspoň trochu precvičila svoje základné znalosti a trošku sa zdokonalila. Hoci som si prihlášku podala takmer v hodine dvanástej, baby z Inexu boli veľmi zlaté, pretože sa im nakoniec podarilo zohnať workcamp ako šitý na mňa. Práca s postihnutými ľuďmi z miestnej komunity malebného Piemontu, kde sa vyžadovala minimálna taliančina. Neváhala som ani minútu.

Všetko bolo ideálne, ešte pred campom som sa dohodla s vedúcim, že sa stretneme na vlakovej stanici v malom mestečku pri Miláne krátko po dvanástej v nedeľu. Na miesto som dorazila bez problémov, no nikto ma tam nečakal. Okej, rozhodla som sa teda počkať. O druhej som im skúsila zavolať, čo a ako, či na mňa náhodou nezabudli. Avšak operátor mi oznamoval, že číslo je deaktivované. Volala som teda organizácií do Ríma, no v nedeľu mi to tam pochopiteľne nikto nedvíhal. Skôr ako som zavolala do nášho slovenského Inexu, mobil sa mi vybil. Stále som však mala adresu a tak som sa miestneho taxikára (samozrejme po taliansky:-D) spýtala, či by ma tam mohol zaviesť. Išlo o malú dedinku, cca 60 obyvateľov, no keď sme tam dorazili, čakalo  na mňa nemilé prekvapenie. Hľadali sme totiž dom číslo 5, no na danej ulici boli len domy číslo 4, 6 a 7. Začalo sa pomaly stmievať a ja som nevedela, kam sa v malej dedinke uchýlim na noc. Poprosila som teda taxikára, či by ma neodviezol späť do mestečka, že tam si už nejaký hotel nájdem. On bol však taký milý, že mi navrhol, aby som išla na noc k nemu a jeho rodine. Keby mi niekto pred týždňom povedal, že ja pôjdem na noc prespať k miestnemu talianskemu taxikárovi a jeho manželke, asi by som ho vysmiala. No za daných okolností mi toto riešenie prišlo ako ideálne a ja som nadšene súhlasila. On si ešte predtým zavolal domov, kde manželke vysvetlil, že sa ma nikto nemusí báť, lebo som milé dievča z východoeurópskeho Československa, ktoré navyše hovorí po taliansky:-D . Jeho rodina ma privítala naozaj ukážkovo, spoločne sme sa navečerali a porozprávali (moja taliančina sa začala v takejto núdzovej situácií zlepšovať míľovými krokmi). Večer som zavolala domov priateľovi (rodičom ani náhodou) ako sa veci majú a on hneď nato zmobilizoval slovenské baby z Inexu (v nedeľu v noci!!), ktoré ma obratom kontaktovali, dali mi iné číslo na ďalších vedúcich, ktoré bolo našťastie aktívne. Ešte pred polnocou teda po mňa Taliani prišli a odviezli ma na to hľadané miesto. Bola som strašne zvedavá, kde sa bude dom číslo 5 nachádzať. Samozrejme, nešli sme do dediny, ktorá bola na infosheete označená za miesto náśho ubytovania, bývali sme o tri dediny ďalej, a dom číslo 5 bol dom, ktorý stál na začiatku lesíka, no toto bolo miesto vykonávania práce a nie miesto ubytovania. 

Vždy som vedela, že Taliani sú strašne nedochvíľni a počas celého campu som sa v tom len utvrdzovala. „Ráno sa ide do práce o ôsmej“ vraveli, avšak auto ktoré nás tam vozilo prichádzalo každý deň po pol deviatej. „Obed máme o dvanástej“ čo v preklade znamená: „Pred jednou sa nenajeme.“

Aj tak to však bol môj najlepší workcamp. Taliani sú strašne dobrosrdeční a prajní ľudia. Každý deň sme sa najedli do prasknutia. Jedlo je pre nich sviatok, ktorý si treba patrične vychutnať, čo na tom, že sa večeria aj o desiatej večer. V tomto campe som spoznala samých úžasných ľudí, okrem množstva Talianov aj dobrovoľníkov  z Anglicka, Španielska, Ruska, Turecka ba aj z Nigérie. Nadviazala som skvelé kontakty a podozvedala som sa o každej kultúre také veci, ktoré by som nenašla v žiadnej knihe a v nijakom filme. Už som sa s novými kamarátmi dohodla, kedy ich prídem navštíviť do Manchesteru, Ankary či Malagy, oni sa naopak tešia na výlet do Bratislavy.  Predošlý workcamp mi napríklad pomohol dostať sa na Taiwan, keďže Taiwanka sa stala mojou najlepšou kamarátkou a mňa v Bratislave navštívilo takisto pár cudzincov, ktorých som spoznala v Španielsku.

Tento workcamp mi ďalej pomohol pochopiť, aké náročné, ale zároveň naplňujúce je pracovať s postihnutými ľuďmi. Niektorí mali postihnutie menšie, dokonca sme si mysleli, že postihnutí vôbec nie sú, iní na tom boli horšie no aj napriek tomu si od tejto doby nesmierne vážim prácu všetkých vychovávateľov či učiteľov, ktorí sa takýmto osobám venujú, pretože to nie je práca od ôsmej do štvrtej a potom voľno. Je to práca dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Práve oni nás naučili, ako pristupovať k osobám trpiacimi rôznymi poruchami, ich cenné rady dokázali náš pobyt spríjemniť a tak sme si mohli všetci užiť kopec srandy a dobrej nálady. Taliančina sa mi v takomto prostredí miestnej komunity naozaj zišla a môžem zodpovedne prehlásiť, že som urobila väčší pokrok, ako na kurze na Slovensku. 

Takisto som si naplno vychutnávala nádherné prostredie vidieckeho severného Talianska, kde bol camp umiestnený. Malebné vinice striedali úhľadne upravené polia a nádheru tohto všetkého zvýrazňovali dobové kostolíky a ošarpané domčeky dedinčanov. Jeden deň sme sa vybrali na celodenný výlet do Turína, no musím povedať, že vidiek a jeho krásy ma oslovili oveľa viac ako priemyselné mesto. 

Tento workcamp vo mne zanechal veľa krásnych spomienok, priniesol mi nových kamarátov, s ktorými som takmer v každodennom kontakte a takisto ma naučil presne to, čo by ma nebola naučila žiadna škola, jedine táto škola života. To, že Taliani sú nedochvíľni a nezorganizovaní na 100% mi nakoniec vôbec neprekážalo, pretože to vyvážili svojím dobrým srdcom a správnym prístupom k životu. Na to, aby bol niekto poriadny a presný, sme tu predsa my Slováci a takisto naši Inexáci, ktorým sa chcem veľmi poďakovať za túto príležitosť a takisto aj za moju záchranu, pretože nebyť nich, nemohla by som sa s nikým podeliť o všetky tieto veselé zážitky.   

Zuzana (21)

Super camp v Estónsku

 Zúčastnil som sa úžasného campu v Estónsku. Prvé moje myšlienky ohľadom Estónska boli veľmi zmiešané ale po príchode som zistil že som sa úplne mýlil. Moja cesta sa začínala na letisku v Žiline kde som následne letel do Prahy, kde som mal 6 hodín čas na prestup, ktorý bol veľmi otravný a unavujúci. Nakoniec po 6 hodinovom čakaní a všetkých meškaniach môjho letu sa začal vyvíjať môj tábor perfektne. Hneď  po príchode na palubu lietadla som sa dostal do kokpitu ku pilotom kde som trávil celú 3 hodinovu cestu lietadlom. Bol to neskutočný zážitok. Po prílete som sa musel nenápadne dostať von z lietadla co bolo dost obtiazne. Nakoniec ma už čakali lídri môjho campu kde ma previezli na náš meeting point do miestnej telocvične v Talinne kde sme v priebehu pol hodiny spoznal mnozstvo uzasnych ludi z celého sveta: Vietnam, Azerbajdžan, Taliansko, Francuzsko, Rusko, Litva, Česko. Prvý deň sme trávili spoznávaním Tallinnu. Druhý deň sme sa presunuli do úplne krásnej oblasti asi 200km od Tallinnu kde sme sa dozvedeli množstvo priblblých pravidiel s ktorými nikto z nás na začiatku nesúhlasil ale postupom času sa to všetko ujasnilo. Náš program spočíval hlavne v športovaní a spoznávaní okolia, bez nijakej práce. Každé ráno sme behali na pláž kúpali sa asi  v 12 stupňovom mori. A potom každý deň sme mali iný program: napr. paintball- ktorý sme museli hrať bez tričiek, preto lebo nám bolo povedané aby sme zažili poriadny ruský adrenalín,  výlet do mesta Haapsalu, adventure park-lezenie po stromoch asi v 20metrovej výške, ruská sauna, pozorovanie vzácnych druhov vtákov v chránených oblastiach, desiatky rôznych športov- jedným z nich bolo vodné rugby v 10 stupnovom mori pocas búrky alebo vodné lyžoavnie,surfing, jazdenie na skútroch, štvorkolkách, polka dňa strávená jazdením na koňoch po úžasnej nedotknutej prírode. Ale musím skonštatovať ze bolo to úžasné toto všetko zažiť s úžasnými ľuďmi z rôznych krajín. Spoznal som rôzne kultúry, zvyky a hlavne úplné inú mentalitu ako je na Slovensku. Na záver len môžem odporučiť každému vyskúšať camp v Estónsku: http://sparta-sport.eu/. P.S.: ak sa vyberiete do Estónska pribalte si strašne teplé oblečenie ktoreho nie je nikdy dosť, a aspon mesiac pred pobytom nejedzte zemiaky a kôpor lebo v estónsku si toho užijete nadmieru :D

Tomáš (16)

Prázdniny v národnom parku

Mnohí majú veľké túžby a predstavy, ktorú krajinu by chceli navštíviť. Pre mňa je, samozrejme okrem ďalších krajín v centre záujmu aj Španielsko – Catalonia. Ísť však s cestovkou je nuda a keďže som už v minulosti na jednom workcampe bola, opäť som siahla po tejto možnosti spoznať novú krajinu a k tomu kopec skvelých ľudí, z rôznych krajín sveta. Stretli sa tu ľudia z Catalonie, Francúzska, Turecka, Nemecka, Švajčiarska, Poľska, Walesu, Českej republiky, Číny, Talianska, Ruska a Slovenska. Dokonca sme mali medzi sebou jedného chalana, ktorý bol trošku mentálne postihnutý, ale stal sa skvelou a nedeliteľnou súčasťou našej workcampovej rodiny. Náš kemp bol situovaný v národnom parku, neďaleko mestečka Figueres, ktoré je známe tým, že je to rodisko Salvadora Dalího. Spávali sme v stanoch, sprchovali sa v studenej sprche a chodili na 7.00 do práce, ktorá bola vzdialená asi 30 minút chôdzou, kde sme celé dni čistili turistický chodník, stavali most a plot. Musím však podotknúť, že Španieli sa teda veľmi od roboty pretrhnúť nejdú, takže sa to všetko dalo veľmi ľahko zvládnuť. Apropo, do práce sa chodievalo na 7.00, ale myslím, že ani raz sa nestalo, že by sme vstávali skôr ako o 7.20. Musím povedať, že som si tento tábor najviac užila, ľudia boli skvelí, dokonca sme sa po kempe poniektorí stretávali aj v Barcelone. Bohužiaľ, nie všetci šli po skončení tábora do Barcelony. Čo už, ešte že sme tam boli my!

Kristína (22)

Lídrom na medzinárodnom tábore dobrovoľníckej práce...

V lete som sa zúčastnil ako líder na medzinárodnom tábore dobrovoľníckej práce. Prvý tábor bol 2 týždne v júli na Sklabini pri Martine a druhý v Brekove pri Humennom prvý augustový týždeň.
Na obidvoch workcampoch sa zišla super skupina dobrovoľníkov zo  zahraničia. Na druhom workcampe v Brekove bolo 8 dobrovoľníkov zo zahraničia a 2 lídri a veľa domácich, ktorí pomáhali a zastrešovali tento workcamp. Lídroval som spolu s Katkou čo bolo veľmi dobré. Vzájomne sme sa dopĺňali a popri práci sme všetci zažili aj veľa zábavy.
Cieľom podujatia bola rekonštrukcia hradu Brekov. Vymurovali sme múr  2 metre široký a 2 metre vysoký z kameňa. Hlavnou náplňou bolo premiestňovanie kameňa k blízkosti stavby múru. Vytvorili sme reťaz a kamene podávali. Pomáhali sme rozširovať cestu, robili archeologické práce, robili maltu, vyskúšali si murovanie. Ďalším cieľom bolo spoznať sa navzájom a nadviazať nové kamarátstva čo sa tiež určite podarilo. Prezentácia Slovenska a blízkeho okolia bola tiež veľmi úspešná. Lokálny partner vytvoril dobré podmienky na úspešný priebeh. Ubytovaní sme boli na ubytovni v Humennom a ráno sme chodili vlakom do Brekova. Ubytovňu platil lokál. Stravu zabezpečoval lokál. Obedy pripravovala jeho manželka, ktorej pomáhali dve dobrovoľníčky. Večere boli väčšinou v rámci hodov kultúr. Program bol naplnený. Ani chvíľu sme sa nenudili. Už viac sa stihnúť ani nedalo. V rámci hodov kultúr sme mali Španielsky, Ruský a Bieloruský, Nemecký, Švajčiarský a Taliansky večer. Všetci sme mali radosť z dobre vykonanej práce a mali sme aj výlety a exkurzie. Splavovali sme Laborec a boli sme na Spišskom hrade, kde bol kultúrny program v rámci festivalu Súhradnice.
Prvý tábor na Sklabini pri Martine bol pre mňa tiež dobrá skúsenosť. Bol som ale sklamaný prístupom lokálneho partnera. Ten chcel dobrovoľníkov využiť ako lacnú pracovnú silu a o voľný čas sa nestaral. Nemám problém pracovať, keď viem že tým pomôžem viacerým ľudom ale tu sme pracovali na hospodárskej budove v blízkosti hradu, ktorá je vlastníctvom lokála a plánuje ju neskôr využívať ako bufet, ubytovávanie. Je tam malé múzeum z vecí čo sa našli v okolí a predáva pohľadnice ale nie je to hrad.
Workcampy organizované INEX-om sú veľmi dobrá skúsenosť a môžem len odporúčať. Ja sám som takto začal spoznávať svet. Pred deviatimi rokmi som bol prvý krát niekde ďaleko a to v Portugalsku. Odvtedy každý rok podnikám počas dovolenky  cesty. Navštívil som Indiu, Pakistan, Yemen, Tajikistan, Kirgizstan, Kazachstan, Uzbekistan, Kubu na bicykli. Lídroval som Brekov už tretí krát a budem aj o rok. Pozrite si stránku o Brekove je to jeden z najlepších táborov organizovaných INEXom. V októbri bude VEM stretnutie ľudí, ktorí navštívili alebo sa chystajú navštíviť workcamp na Slovensku alebo v zahraničí. Je to jeden víkend plný zábavy a informácii. Informácie hľadajte na http://www.inex.sk/.
Ja už nie som študent a preto nemám až toľko voľného času ale snažím sa ho využiť naplno. Práca s mládežou ma napĺňa a pocit, že robím niečo prospešné tiež. Na budúci rok sa ako líder určite zúčastním workcampu a budem sa snažiť informovať o takejto možnosti aj ľudí, ktorí by mohli spolupracovať. Na Slovensku je veľa hradov, starých cintorínov, kláštorov, kde by sa dalo takýmto spôsobom pomôcť a pritom spoznať nových ľudí a nové miesta. Počas tábora v Brekove nás navštívili novinári bol pri nás aj reportér so Slovenskeho rozhlasu a spravil reláciu.

Pavol H.

Môj workcamp v Rakúsku

Zúčastnila som sa dobrovoľníckeho pracovného tábora v malom mestečku neďaleko Viedne (zároveň aj Bratislavy) - Bruck an der Leitha . Dokopy nás tam bolo 15 . Dve dievčatá z Južnej Kórei,dievča z Welsu, jedno dievča z Turecka, dve dievčatá a jeden chalan zo Španielska, jeden partnerský pár zo Srbska, jedno dievča z Česka, dvaja "camp-lídri" z Viedne ( ktorí mali podporu dvoch priateľov ) a ja. 

Boli sme ubytovaní v komplexe kde sa stretávajú skauti a pracovali sme v blízkom lese (5 min od ubytovania). Stavali sme malý park pre deti z prírodných materiálov - drevo,kameň... Keď som cestovala do Rakúska , mala som mierne obavy z toho aká to bude práca a ako budem komunikovať s ľuďmi.Či tam nebude jazyková bariéra alebo niečo podobné. Mýlila som sa, všetci sme si úplne sadli.Práca nebola náročná, ale sem tam pieklo veľmi horúce silno (40 stup.) čož sa nedalo niekedy vydržať. Nebol problém v spolupráci a všetci boli ochotní pomôcť tomu druhému. Veková kategória bola od 18-25. Bola som najmladšia :) Mali sme veľmi dobrý kolektív ľudí, veľa sme sa rozprávali a nadobudli sme blízke vzťahy. Sama som sa často čudovala, aké jednoduché je komunikovať v cudzom jazyku o rôznych veciach. Robili sme všetko spolu, vo voľnom čase sme sa chodili kúpať, boli sme nakupovať v obch. centrách, večer sme chodili na jedno ihrisko, kde sme boli vždy všetci spolu. Mali sme turnaje stolného futbalu, večer sme sa hrali rôzne hry, mali sme barbecue party pod holým nebom...Boli sme rozdelení na cooking teams a cleaning teams ...každý deň varil a upratoval niekto iný ( vždy to bol zážitok ) . Za ten čas ( tri týždne ) sme boli spolu na výlete v Bratislave a vo Viedni. Musím povedať, že Bratislava sa im páčila ( i keď boli sklamaní z Bratislavského hradu, resp. z toho, že vo vnútri hradu nič nebolo) . Boli sme pozrieť vo Viedni iný camp - Theater camp with disabled. Spočíval v tom, že ľudia z rôznych krajín sveta nacvičovali predstavenia v divadle a potom neskôr ich aj predstavili verejnosti. Na jednom predstavení som bola a bolo to veľmi milé. Samozrejme pozreli sme si Viedeň ako mesto. Mám neuveriteľne veľa zážitkov a len pozitívne dojmy..Ak by som to mala zhodnotiť jednou vetou, tak by som povedala - Tri týždne boli málo. Ďakujem Inexu za sprostredkovanie a za pomoc pri komunikácií so zahraničím.

Kristína B. (18)

Worcamp? Úžasná skúsenosť do života!

Leto bolo predo mnou. Nezohnala som si žiadnu brigádu a tak mi moja sestra odporučila medzinárodnú mládežnícku výmenu- tzv. worcamp. Najprv som zmraštila čelom ale po dôkladnejšom preštudovaní stránky www.inex.sk som ostala očarená. A to doslova :-) Zapáčila sa mi myšlienka dobrovoľníctva, myšlienka pobytu v zahraničí s ľuďmi rôznych národností a hneď som sa pustila do prezerania databázy na ich stránke. Keď si vyberáte worcamp, máte veľa možností.  Či už s krajinou výberu alebo s činnosťou ktorú budete praktizovať. Pre mňa to bolo veľmi ťažké, pretože všetky worcampy zneli skvelo. Nakoniec som sa rozhodla ísť do Francúzska (som trošku tzv. frankofil :D). Tam som si následne vybrala 5 worcampov, ktoré som si zoradila do poradia, kde som chcela ísť najviac.  A potom už k dianiu pristúpil inex, ktorý mi oznámil, na ktorý worcamp som bola prijatá a kde teda boli ešte voľné miesta. Nemohla som tomu veriť. Bola som prijatá na worcamp, ktorý bol situovaný na predmestí samotného Paríža – Bobigny :-)
Moja práca sa týkala renovovania „basementu“ v špeciálnych francúzskych bytovkách (HLM), čo boli v podstate bytovky, kde žili ľudia v núdzi. Naša práca bola rozvrhnutá tak akurát, pracovali sme od ráno cca od 9-10 do 1, kedy bol čas na obed a následne začínal voľný čas, ktorý sme trávili rôznymi aktivitami v Bobigny, či už v Paríži. Samozrejme, cez víkendy sa nepracovalo! Bolo to fakt super. Náš wocamp bol národnostne pestrý: Srbka, Nemka, Ruska, Talian, 2 ľudia z Turecka, 2 z Južnej Kórei, 2 zo Španielska, 2 z Arménska a naši traja „lídri“ ( Francúz, Grék a Francúzska ktorá bola však pôvodne z Vietnamu). A ja ako Slovenka medzi nimi! :-)
Veľa ľudí nerozumie tomu, prečo sa niekto vyberie na worcamp, kde si „platí za to že tam bude pracovať“. Podľa mňa je worcamp úplne úžasná vec a stojí to zato. Človek jednak pomôže ľuďom, ale aj sám sebe. Spozná samého seba, spozná ľudí z odlišných krajín a ich mentality a príde domov s úplne odlišným pohľadom na svet :-) Takisto zažije množstvo vecí, ako napr. my, ktorí sme sa tešili hneď niekoľkým veciam. Nikto z nás by si pred tým ani len nepomyslel že budeme na reggae a jazzovom  koncerte v centre Paríža, že zažijeme najväčší francúzsky sviatok, výročie Bastilly pod „Eiffelovkou“, a že budeme dokonca vyhlasení za jeden z najlepších worcampov v okolí!

Martina B. (19)

Mexiko, ktoré sa nebojí farieb ani čili papričiek

 
Mexiko – krajina, ktorá môže byť právom hrdá na svoju zaujímavú históriu, úžasnú krajinu a neuveriteľne milých obyvateľov. Mexiko – krajina, ktorá sa nebojí farieb, krajina, ktorá je plná otázok, na ktoré je občas priam nemožné nájsť odpovede... Nebolo pre mňa jednoduché zhrnúť celý môj zážitok na kúsok papiera. Možno práve preto, že podľa mňa nestačí čítať ale treba vidieť, skúsiť a hlavne zažiť...
Moja cesta sa začala v susednom Rakúsku, vo Schwechate. Letela som do Mexico City s prestupom vo Frankfurte. Nemusím sa asi veľmi rozvádzať o tom, ako ma bolel celý človek po celom dni cestovania. K tomu sa pridal časový posun a chaos na letisku v Mexico City. Taký bežný Slováčisko asi pocíti menší kultúrny šok už po prílete, ale po dvoch - troch dňoch sa z toho určite dostane. A je dosť možné, že sa mu pohodový prístup Mexičanov zapáči. Nie je nič neznáme, že Mexičania si na čas rozhodne pozor nedávajú.  Je tam úplne bežné, že na stretnutie meškajú 15-30 minút a ešte na Teba prekvapene zízajú ak sa opýtaš, či je všetko v poriadku, keď meškali.  Tiež som si všimla, že mi boli schopní nasľubovať hory-doly (večná odpoveď „síííííí“) ale „skutek utek“. Mexickí vedúci na kempe sa nám to snažili vysvetliť nielen ich pohodovým prístupom ku životu ale aj snahou Mexičanov byť za každých okolností slušní – aj keď si nie sú celkom istí, že danú vec zvládnu, radšej všetko sľúbia s úsmevom na tvári akoby mali niekoho zarmútiť.
Prvú vec, ktorú som si pri „kempovaní“ v Mexiku uvedomila bolo, že samotná práca nebola až taká dôležitá ako interkultúrny dopad na komunitu, v ktorej sme pôsobili. Stretla som sa s mnohými ľuďmi, z ktorých mnoho pôsobilo riadne nebezpečne ale v skutočnosti to boli veľmi milí ľudia. Bola som milo prekvapená, že náš táborový dom bol neustále plný dedinčanov (hlavne detí, ktoré boli neuveriteľne zvedavé). V infosheete, ktorý som dostala pred vycestovaním bolo až podozrivo presne naplánované, koľko hodín sa malo pracovať a presne popísaný projekt, na ktorom sme mali pomáhať. To bolo síce pekné, ALE vzhľadom na to, že v mexickej kultúre sa všetko mení na poslednú chvíľku, neprekvapuje, že sa „last minute“ korekcie dostali aj sem. ÁNO, práca môže byť úplne iná ako bola naplánovaná, ALE ako som už spomínala, interkultúrny dopad na komunitu je omnoho dôležitejší ako zopár „papierov“, ktoré sme dostali. Takto sa nás snažili motivovať vedúci. Viedli nás ku otvorenosti a akceptácii rozdielov kultúr a možno aj vďaka tomu to všetko nakoniec dopadlo na výbornú. Pracovali sme na miestnej strednej škole – organizovali sme rôzne workshopy, besedovali sme s deťmi (udivila ma výnimočná slušnosť študentov voči učiteľom ale aj hosťom – nám). Moji spolubojovníci boli z rôznych krajín (zo Severnej Ameriky, Austrálie, Európy i Azie). Spolu sme precestovali veľa zaujímavých miest a ochutnali kopec „štipľancov“ (na ten pocit bezmocnosti potom, čo som si dala syrovú placku s omáčkou pričom mi nikto nepovedal, že každá príloha na stole štípala horšie ako naše feferónky zmiešané s čiernym korením, nezabudnem! A oni sa namiesto ratovania spolu s domácimi, z chuti na mojom „predstavení“ smiali).
Musím priznať, že všetci táborníci sme si  veľmi rýchlo privykli na typickú mexickú pohodičku. Už po pár dňoch sme chodievali všade neskoro a nikto nám nič nezazlieval. Usmiate tváre potomkov pôvodného obyvateľstva ma hriali pri srdci ešte dlho potom čo som sa vrátila domov na Slovensko.
Ivana (23)

Japonsko, kde sa tradícia snúbi s technikou
 
JAPONSKO, KDE SA TRADÍCIA SNÚBI S TECHNIKOU
Ako som v ten horúci augustový deň vystúpil po vyše jedenásť hodinovom lete na schodíky zaparkované pred lietadlom, nemal som v skutočnosti žiadnu predstavu, čo všetko ma môže v ďalekej exotickej krajine očakávať. Tisícky kilometrov od domova som jednoducho sníval o dobrodružstve môjho života. Zo snívania do reality ma vrátil nečakaný úder vlhkého vzduchu, ktorý sa ma snažil zatlačiť späť do lietadla. V nose ma pálil horúci vzduch a kvapky potu z ničoho nič vyrážali na povrch... Zem, ktorá ma takýmto spôsobom privítala, ku podivu neleží v tropických zemepisných šírkach Afriky či Južnej Ameriky. Pristál som v krajine, odkiaľ podľa tvrdenia miestnych obyvateľov vychádza slniečko, v krajine s druhou najsilnejšou ekonomikou sveta – v Japonsku. Opantaný neuveriteľným pocitom som sa nechal unášať plnoautomatizovanými a klimatizovanými halami letiska až ku pasovej kontrole. Asi nikdy nezabudnem na pobavenie japonského pasováka, keď som sa mu na jeho otázku či rozumiem snažil odpovedať japončinou horšou ako jeho angličtinou....
Náš tábor sa začínal až o deň neskôr, a preto som si musel nájsť prístrešok podľa slovensky ladeného rozpočtu. Po krátkej (dez)orientácii som zahliadol stánok turistických informácií  a naložený batožinou som sa k nemu vybral. Milé a usmiate japonské slečny mi tu plynulou angličtinou pomohli. Fakt neviem, čo by som si bez nich počal. Po ubytovaní som sa rozhodol poslať domov dôkaz o mojom šťastnom prílete a požiadal som recepčného, aby mi za poplatok poslal fax  (zdalo sa mi to ako lacnejšia možnosť). Pán recepčný sa úslužne poklonil a na chvíľu zmizol vo vedľajšej miestnosti. Po pár minútach sa vrátil so znepokojeným výrazom na tvári... vraj číslo, ktoré som mu dal nefungovalo a mal som zavolať domov a zistiť, čo sa stalo. Myslel to fakt vážne? Na čo budem volať domov a potom ešte aj posielať fax? Postarší Japonec však mojej logike naklonený nebol, a tak to celé skončilo tak, že som mu vyplatil požadovaných tisíc yenov (asi 280 SK) za neúspešný pokus a bolo... V Japonsku jednoducho niekedy nefungujú tak ako my Európania. Náladu mi však zlepšil večerný výlet, kedy som si šiel pozrieť miestne budhistické chrámy, kúpil čosi na večeru a šup ho do postele. Prvý deň mi dal zabrať...
Na druhý deň ráno som sa vybral na šialenú cestu do mestečka Hanawa. Po približne 300 kilometroch a štyroch prestupoch (ehm, teda po piatich lebo som sa raz pomýlil ) som konečne vystúpil v Hanawe. Ako jediný cudzinec na okolí som musel budiť veľkú pozornosť. Pre Japoncov som so sebou vláčil neobvykle veľa batožiny. Kým ma dospelí ignorovali, deti sa nevedeli pohľadom na zvláštne vyzerajúceho turistu nabažiť (rozumej, stále si pri pohľade na mňa šuškali a chichúňali sa – čo som mohol, smial som sa tiež...).
Nasledovné týždne vo mne zanechali hlboké dojmy. Medzinárodný tábor dobrovoľníckej práce v Hanawe bol mojím prvým zážitkom tohto druhu. Náš projekt bol zameraný na pomoc pri organizovaní miestneho festivalu „Tóro“. Tóro sú veľké figúry vyrobené z bambusu a papiera, ktoré sa pripevnia o jednotlivé „plte“ a počas sviatočného večera sú po ťahané po vodách miestnej rieky. A ľudia na tábore? Boli skvelí - prevažne európski „dobrodruhovia“ ale aj „zvedaví a otvorení“ mladí Japonci. To, že sme sa museli chodiť sprchovať do desať minút vzdialenej plavárne (nehovoriac o tom, že sme po návrate boli aj tak celí spotení z klímy) nám rozhodne na nálade neubralo. Štyri takéto figúry sa nám s profesionálnou pomocou jedného festivalového veterána podarilo vyrobiť a na festivale sa podieľať ich ťahaním po vode. Priznávam, že sa mi po uplynutí dvoch týždňov z tábora odchádzalo veľmi ťažko. Ale stále som sa mal na čo tešiť – navštívil som mestá ako Nagano, Tokio, videl som obrovskú sochu Buddhu v mestečku Kamakura.
Japonsko je podľa môjho názoru čarovná krajina a jej ľudia si dokázali získať väčšinu cudzincov. Buď si túto krajinu zamilujete alebo ste niekde spravili chybu – nedopriali ste si dostatok času na to, aby ste túto fantastickú krajinu pochopili. A ako by som Japonsko popísal ja?
Je to dobre fungujúca symbióza najnovších technológií a starých tradícií okorenená nádhernou vôňou dreva, vonných tyčiniek v budhistických chrámoch, ktorá za svoju ostýchavosť skrýva zvedavosť voči cudzincom. Je to tradičná architektúra, ktorá prírodu neruší len dopĺňa. Je to elegantnosť mladých Japoniek prechádzajúcich sa po uliciach, bezprostredná ochota neznalému návštevníkovi pomôcť pri orientácii. To všetko je len zlomok z toho, čo na tejto krajine obdivujem a zbožňujem....

Martin (27)

Francúzsky oslík
Minulé leto som strávil vďaka INEXu vo Francúzsku najlepšie tri týždne života. Bol som v dedinke zvanej Arancou, malej vieske (okolo 40 stálych obyvateľov) niekde v Baskitskej časti Francúzska, 50 km od Pyrenejí, 50 km od Atlantického oceánu, 50 km od španielskych hraníc. A ďaleko od domova...
Všetko sa to začalo, keď mi kamarátka povedala, že chce ísť do Francúzska, ako „voluntír“, ale že sa jej nepodarilo nájsť si nikoho, kto by šiel s ňou. Rodičia jej nedovolili ísť samej, tak sme sa rozhodli cestovať spolu. Vybrali sme si desať workcampov zo zoznamu inexáckych táborov, a ani neviem, ako sa nám na jeden z nich podarilo dostať. Vybraný projekt znamenal prácu pri oprave starej pece a prácu pri oprave strechy na starom dome. Všetko bolo OK a tešili sme sa celý apríl a máj. Na začiatku júna sme začali rozmýšľať o tom, ako sa tam vlastne dostaneme. Ja som už mal po maturite, takže to bola moja úloha. Podarilo sa mi nájsť najlacnejšiu (teda dúfam  ) a aj trochu pohodlnú cestu (ale najlepšie nápady aj tak neboli moje  ). Kamarátka musela zatiaľ presvedčiť rodičov, aby jej to zaplatili (a to bolo fakt ťažké). Cestovali sme teda autobusom a vlakmi. Bez strašidelných čakaní pri prestupoch ale s dostatkom času vidieť v Paríži viac ako len vlakovú stanicu.
A tábor? Ľudia boli perfektní. Je ťažké napísať o nich len pár slov, pretože o tábore a o každom členovi nášho TÍMU, by sa dala napísať kniha. Áno, vytvorili sme perfektný tím. Len preto, že každý bol veľmi milý, ochotný, priateľský, nápomocný a s otvoreným srdcom. Prvý deň som si pomyslel „veď to sa zmení“... ale nie! Všetci boli skvelí až do konca. Náš multikultúrny a mnohonárodný tím bol zložený z troch vedúcich z Francúzska a dobrovoľníkov z Japonska, Južnej Kórei, Turecka, Nemecka, Srbska, Čiech a zo Slovenska. A robota? Ako som už spomínal, mali sme opraviť pec a znovu postaviť strechu. Pracovali sme osem hodín denne a potom sme mali kopec voľného času (boli sme tri dni na výlete – pri oceáne, v horách, počas prechádzky do Španielska sme ochutnali najlepšiu tortillu na svete, jeden deň výlet autobusom do Španielska, noc pri rieke, pri ohni s gitarou, spievali sme Boba Marleyho a učili sa nové pesničky... organizovali sme občerstvenie počas dedinskej „fiesty“). Joj, a dedinčania, tí boli perfektní! Návštevníkov z dediny sme u nás mali skoro každý deň. Niektorí sa len prizerali, rozprávali nám o histórii starého domu, niektorí nám nosili vajíčka, ovocie či zeleninu a niektorí nám požičali užitočné mašinky - ako miešačku na cement alebo vysávač alebo OSLÍKA! Ani sa mi veriť nechce, že sme tam vtedy mali ešte aj pracovného osla, ktorý nám pomáhal pri nosení vody! No, čakali by ste taký zážitok na niekoho ako som ja, mestské dieťa? Mohol by som sa ešte rozpísať na niekoľko strán ale radšej to nechám tak a budem dúfať, že sa na základe mojich skúseností rozhodnete pre ten svoj inexácky zážitok. Veľa šťastia!

Rišo (19)

Ruská maršrútka

S INEXom som sa zoznámila, keď som išla na môj prvý workcamp do Nemecka. Páčilo sa mi tam, ale úprimne povedané, mala som pocit, že mať trošku viac zodpovednosti, mohol byť ešte lepší. A preto som sa zastavila na INEXe, kde so mnou spravili mini pohovor, pozvali ma na školenia a čo nevidieť som sa stala vedúcou tábora na Slovensku. Tu u nás som viedla niekoľko táborov, ale stále som dumala ako zažiť ešte väčšiu „psinu“ .  Rozmýšľala som nad krajinou, kde by som si „vedúcovanie“ mohla vyskúšať a keďže som sa už päť rokov učila po rusky a do tohto jazyka sa zamilovala... jednoducho som ani chvíľku neváhala, keď mi na INEXe povedali, že ich ruská partnerská organizácia potrebuje lídrov. Prijali ma na kemp vo Volgograde... Mali by ste vidieť tie prekvapené tváre mojich kamarátov a známych, keď som zahlásila, že sa cez leto chystám do Ruska: „Čoooo, do Ruskááá?!!!!“ Ja na to len toľko, že Rusko je krajina ako každá iná („oukej“, nie tak celkom, ale predsudky som nemala) a chcem sa ísť pozrieť niekam, kde necestuje každý. Po viacerých negatívnych reakciách na moje ruské plány sa ma predsa zmocnili obavy pred skoro všetkým a každým v tejto krajine, keď mi všetci hovorili, nech si dávam pozor na také veci a na takých ľudí... Potom to aj tak vyzeralo - keď som vystúpila z lietadla, prešla pasovou kontrolou, a vyrútili sa na mňa čudní chlapi s otázkou: „taxi, taxi?“ Normálne som dostala strach a utekala som pred nimi na maršrútku (minidodávočka, ktorá funguje ako rýchlejší bus). Moje prvé zážitky v Rusku boli úplne iné a riadne prekvapujúce ako tie, ktoré predpovedali moji známi. Už v maršrútke mi s nájdením kancelárie miestnej organizácie v Moskve pomohla milá ruská bábuška. Dokonca ma odprevadila až do metra. Po príchode do kancelárie organizácie si ma vyzdvihol môj spoluvedúci, s ktorým sme potom cestovali vlakom do Volgogradu. Vo Volgograde sme pomáhali v centre pre postihnuté deti renovovať ambulanciu doktora. Na tomto kempe som naozaj mala možnosť spoznať miestnu kultúru, keďže sme trávili väčšinu času s miestnymi. Obedovali sme s lokálnymi partnermi, dokonca pozvali dobrovoľníkov na pracovno-oddychový piknik v lese. Voľný čas sme trávili s miestnymi mladými, ktorí boli ubytovaní tam, kde my.
A čo Volgograd ako taký? Napriek tomu, že tam (nehovorím o Moskve či Sankt Peterburgu) nebola taká životná úroveň ako napríklad v Bratislave, cítila som sa tam dosť domácky. Volgograd je mesto plné rôznych národností, a cudzinec ako ja sa tam ľahko zaradí. Možno mi k tomu dopomohla istá podobnosť s mojim domovom – Petržalkou. Obdivovala som obrovskú priestrannosť námestí, v Rusku sa mi zdalo byť všetko velikánske, dokonca aj obloha bola väčšia. Čierny čaj bol lepší, ženy krajšie... niežeby slovenské baby neboli pekné, ale Rusky sa mi zdali zaujímavejšie, alebo možno iba viac vyparádené... kto vie? A ešte ma fascinovalo ako si mladí krátili letné večere spievaním karaoke po uliciach: doniesli si telku, mikrofón a už sa bavili.
Počas trvania celého kempu som sa zoznámila s milými a priateľskými ľuďmi, ktorí nám vždy radi pomohli. Tiež som si spomenula na všetkých tých, ktorí vo mne úplne bezdôvodne vyvolali negatívne očakávania ruskej kultúry. Netvrdím, že netreba byť opatrný (však stačí ísť u nás po ulici...), ale predsudky má človek vtedy, ak niečo nepozná a dajú sa odstrániť napríklad jednoduchým vyskúšaním či spoznaním. Tak teda nebojte, cestujte a hlavne spoznávajte :).
Dušana (23)

Poľsko - lepšie raz zažiť ako...

V lete 2005 som sa zúčastnil zaujímavého projektu - Art as a tool in international animation and communication skills. Názov vskutku zaujímavý, o čo väčšie bolo moje prekvapenie, keď som sa dozvedel, že „náš“ seminár sa bude konať súbežne s najväčším poľským študentským festivalom – FAMA (festival artysticny mladezsi akademicnej). Drobnosti, že miesto konania ležalo pri mori hádam ani spomínať nebudem, ale mix všetkých ingrediencií veštil skvelú zábavu a množstvo nových ľudí. Už samotná cesta bola zážitkom, ubehla však celkom rýchlo aj keď trvala cez 15 hodín. Ako sme pri vystupovaní zistili, asi 80% cestujúcich vo vlaku cestovalo na tú istú akciu ako my . 
Čo bolo cieľom projektu a ako vyzeral bežný deň? Ako všade inde - raňajky, hygiena, potom už sa veci začali meniť - nasledoval program. Ako už názov projektu prezrádzal, venovali sme sa tematike vedenia skupiny, leadershipu, či metódam neformálneho vzdelávania. Poobede sme sa zúčastňovali rôznych workshopov venovaných umeleckým technikám – fotografia, film, divadlo, tanec... a mnoho iných. Večer v meste prebiehali koncerty, akčné predstavenia, divadlo, každému podľa jeho gusta. Festival ponúkal množstvo možností. Každý večer ma prekvapovala mimoriadna technická zručnosť hudobníkov či takmer neobmedzená kreativita divadelníkov. A nad to všetko človek žasol, koho všetkého tam vôbec stretol.
Celková atmosféra sa podpísala aj pod tvorivosť počas školení, zúčastnení tak ako aj školitelia sršali nápadmi, nebolo situácie, ktorá by sa opakovala.
Projekt bol určený pre 5 národností. Maďarsko, Slovensko, Poľsko, Taliansko, Česk