Zážitkáreň - EDS

Na týchto riadkoch uverejňujeme zážitky dobrovoľníkov, ktorí sú / boli vycestovaní na EDS-ke (Európskej dobrovoľníckej službe). Veríme, že vám budú inšpiráciou :)

 

EDS projekt na Sicílii

Naša dobrovoľníčka počas EDS projektu "Gaining from giving" v Palerme (Taliansko) vytvorila túto zaujímavú brožúrku: How to wisely deal with the pocket money.


EDS projekt v Rumunsku

Prečítajte si celý príbeh z EDS projektu v Rumunsku, ktorého sa zúčastnila naša dobrovoľníčka Katka.

Projekt bol outdoorový. Pre všetkých záujemcov lezenia, hôr... zaujímavé čítanie : )


Blog: http://volunteersatoutwardbound.blogspot.sk/

 

 

Cześć Wolontariuszy! EDS projekt v Poľsku

 

Na EVS do Poľskej Lodži som sa dostala vďaka ponuke preposlanej cez mailing list INEX -u. V databáze EVS je obrovské množstvo ponúk, až človek nevie, kde začať hľadať. Preto každému, kto sa rozhodne ísť na EVS, odporúčam začať práve návštevou INEX-u.

Fundacja FERSO, kde tento rok pracujem, mala v ponuke širokú škálu aktivít. Zároveň hľadala desiatich dobrovoľníkov, takže som vedela, že tam bude veselo.

Vybrala som sa do mesta, ktorého názov som nevedela ani len vysloviť. Łódź, čítame ako [wudž], je tretím najväčším mestom Poľska. Hoci názov tohto mesta v preklade znamená “loď”, v meste nenájdete jedinú rieku. Lodž bola v minulosti mestom štyroch kultúr. Prichádzali sem Poliaci, Židia, Nemci a Rusi, aby podnikali alebo pracovali v textilnom priemysle. V súčasnosti mesto zatvorené fabriky využíva na alternatívne účely. Organizujú sa tu festivaly, otvárajú bary, či obchodné centrá. Najznámejšie z nich, Manufaktura je najväčším obchodným centrum v Poľsku. Okrem toho má Lodž aj iné NAJ  - napríklad najdlhšiu obchodnú ulicu v Európe, či najväčší les v rámci hraníc mesta v Európe  - Las Łagiewnicki.

kubancok

Ako dobrovoľníci vo FERSO sme mali možnosť vyskúšať všeličo možné. Začali sme
s organizovaním ukrajinsko-rumunsko-slovenského večera. Moja koordinátorka ma brávala na rôzne workshopy v regióne, aby ma zaučila „jej remeslu“. Neskôr sme už workshopy pripravovala sama alebo v skupinke dobrovoľníkov. Mala som príležitosť robiť workshopy pre škôlkarov v knižnici, študentov stredných, či vysokých škôl, nezamestnaných a seniorov. Ich predmetom bolo predovšetkým prezentovanie Slovenska, priblíženie našich tradícií, dobrovoľníctvo, ekológia ale aj tvorivé dielne. Zaujímavou skúsenosťou bola výučba slovenčiny seniorov. Pripravovali sme program do školy v prírode, na deň detí v botanickej záhrade, či festival neziskových organizácií v Lodži. Samozrejme, popri ťažkej dobrovoľníckej práci sa vždy našiel aj čas na zaslúžený oddych. J

Hoci som už pred odchodom do Poľska mala základy poľštiny, stále som nachádzala slovíčka, pri ktorých znalosť slovenčiny je skôr na škodu. Pridávam pár slov z poľsko- slovenského slovníka:  zapachy damskie = dámske vône, czerstwe pieczywo = staré pečivo, prasa = denná tlač. A keď vám šéfka povie: „ Już mam wszystko obcykane“, znamená to, že už všetko vie.

Popri dobrovoľníctve si určite nájdete čas aj na cestovanie. Výhodou EVS dobrovoľníkov je to, že môžu ponavštevovať a ubytovať sa u iných EVS a vidieť ako si iní dobrovoľníci nažívajú. My sme si takto urobili výlet do poľského Trojmesta (Gdaňska, Sopotu a Gdyni). Napríklad v takej Gdyni sa dobrovoľníci určite nikdy nenudia. Bývajú totiž všetci v jednom trojposchodovom rodinnom dome. U EVS dobrovoľníkov sme bývali aj v gruzínskom Tbilisi. Urobiť si výlet z Poľska do Gruzínska sa určite oplatí. Letenka z Katovíc vyjde lacnejšie, ako cesta domov - na Slovensko. A zážitky z gruzínskych hôr a gruzínske víno sú nezabudnuteľné.

gdansk

Bolo to skvelých jedenásť mesiacov môjho života. Na kamošov a zážitky z EVS budem vždy s radosťou spomínať.

Jana (2014)

EDS projekt v Španielsku

Zitnanska EDS

Dobrovoľnícky projekt v škole Santa Maria de Los Angeles v Malage je pre mňa skvelou skúsenosťou od samého začiatku. S mojim kolegom dobrovoľníkom Agom s Talianska si skvele rozumieme a vďaka učiteľom a žiakom školy tam každý deň prichádzame s radosťou. Najväčšiu zásluhu má však na tom nás mentor Rafa, ktorého heslo je aby sme pracovali ale aj zabávali sa a spoznávali ľudí a kultúru. Vďaka tomu sa učíme veľa nového a každý deň je iný. Pomáhame s medzinárodnými projektami ktoré uskutočňuje škola ako aj kultúrnemu oddeleniu ktoré organizuje aktivity pre študentov. Život v Malage je pestrý. Mesto plné pomarančovníkov má pre nás vždy nejaký program a ak aj nie, prechádzok po pláži nikdy nie je dosť. Najväčšou výzvou je naučiť sa tancovať Flamenco. Dali sme sa na hodiny spolu s ostatými dobrovoľníčkami s Gruzínska, Belgicka a Poľska. Nemáme to v Zitnanska EDSkrvi ale nevzdáme to! Na pohodový životný štýl španielov som si zvykla rýchlo - siesta, tapas, fiesta! Aj keď je každému hneď jasné že som "guiri" (španielsky výraz pre cudzincov) vytrvalo na mňa rozprávajú po španielsky a vďaka tomu sa rýchlo učím aj keď andalúzsky dialekt dá riadne zabrať ale znie super! Túto skúsenosť odporúčam každému kto chce zažiť a spoznať niečo nové ale aj samého seba. Ja sa budem nasledujúci polrok čo je predomnou snažiť využiť na maximum!

Mária (2014)












EDS na Islande

 

Island- severská krajina, ktorá ma lákala už od čias štúdia na vysokej škole. Cestovateľské plány mi v lete 2009 nevyšli, ale môjho sna som sa nechcela vzdať. Prešla jeseň a v zime 2010 zasiahla náhoda. Cestou z túry sme v aute počúvali rádio a zrazu som zbystrila sluch. Dávali rozhovor s chalanom, ktorý na Islande robil environmentálne projekty. Vtedy mi v hlave skrsla myšlienka ísť na Island pracovne, nielen ako turista, ktorý si prenajme auto a za 2 týždne obíde ostrov ako z rýchlika. Začala som si zisťovať informácie o dobrovoľníctve a európskej dobrovoľníckej službe a kontaktovala islandské prijímajúce organizácie. Odpísali mi iba niektoré, medzi nimi aj SEEDS Iceland, ktorých pozícia environmental messenger ma veľmi zaujala. Žiaľ dobrovoľníkov na ten rok  mali už vybratých a musela som čakať na ďalšie kolo až do októbra. Podarilo sa a vybrali ma. Čakalo ma niekoľko ďalších mesiacov neistoty, kým im národná agentúra schválila projekt, ale dočkala som sa a v máji 2011 som konečne odlietala na môj vysnívaný Island. Okrem niekoľkomesačného čakania som obetovala aj úspešnú pracovnú pozíciu. Dala som výpoveď a v 29.- tich rokoch som odišla robiť dobrovoľníčku na 8 mesiacov na Island. Odvážny to krok. Veľa ľudí z môjho okolia nechápavo krútilo hlavou, ale moji najbližší ma našťastie podporovali. A hlavne ja som bola skalopevne presvedčená o správnosti svojho rozhodnutia a ani s odstupom času vôbec nič neľutujem.

            Takže aká bola moja EVS na Islande? Jednoducho neskutočná, plná nových skúseností, zážitkov, priateľstiev a snáď nemusím ani pripomínať, že kulisu tomu všetkému dotvárala úžasná scenéria tohto ostrova. Po prílete som hneď absolvovala školenie mojej organizácie, potom „on arrival“ tréning národnej agentúry a ani som sa nenazdala a šla som na svoj prvý „workcamp“, kde som mala robiť vedúcu skupine medzinárodných dobrovoľníkov a organizovať vzdelávacie environmentálne aktivity. Cesta na tábor bola okorenená výbuchom sopky Grímsvötn, vďaka ktorej sme museli ísť cez sever Islandu, kde nás na konci mája prekvapila snežná búrka a neprejazdné cesty. Takže zážitok z môjho prvého „workcampu“ je nezabudnuteľný. Od mája do septembra som prežila veľmi rušné obdobie. Každé 2 týždne som bola na inom tábore, inom mieste a s novou skupinou dobrovoľníkov. Vďaka tomu som precestovala a spoznala takmer celý Island. Mojou úlohou bolo viesť skupinu dobrovoľníkov, pracovať s nimi vrámci našich projektov, zabezpečiť logistiku a plynulý chod tábora a po večeroch organizovať environmentálne a spoločenské aktivity. Väčšinou sme 5 dní pracovali. Pracovná náplň bola rôzna: sadenie stromčekov, záhradkárske práce, pomoc na farme s koňmi, ovcami, či kravami, pomoc s prípravou futbalového festivalu pre deti, úprava okolia ruín kláštora, úprava turistických chodníkov, manažment inváznych rastlín v národnom parku...Naučila som sa piecť chleba, vyrábať mäkký syr, stavať typický islandský múr z trsov trávy (tzv. turf wall) a veľmi som si zlepšila svoje kuchárske umenie a obohatila receptár o recepty z celého sveta. Po dňoch práce nasledovali väčšinou 2 dni voľna. Občas nám program zabezpečovali naši islandskí hostitelia projektu, občas som sa ja zahrala na sprievodkyňu a ukazovala skupine dobrovoľníkov krásy Islandu. Určite nezabudnem na jazdu na islandských koňoch, kajakovanie okolo kolónie tuleňov, sledovanie gejzíru, večerné posedenie v termálnom bazéne a sledovanie polárnej žiary, rybárčenie v jazere, plávanie v Atlantickom oceáne, pozorovanie veľryby pri jazde kľukatými fjordmi, 3 dňový trek z Landmanalaugar do Thórsmorku... a veľa iných zážitkov.

            Po každom tábore som sa na pár dní vrátila do našej základne v Reykjavíku, kde som si väčšinou prebalila batoh a vydávala sa na stop a ďalšie spoznávanie Islandu. Natrvalo som sa usadila v hlavnom islandskom meste až koncom septembra, keď nám skončila najväčšia sezóna a pravdu povediac aj napriek mojej hyperaktívnej povahe aj na mňa doľahla únava z rušného leta a bol to ten pravý moment na usadenie sa. Jeseň sa niesla v pokojnejšom duchu, pomáhala som v kancelárii, vymýšľali sme rôzne projekty a akcie, pripravovali ďalšiu sezónu, ale stále sme mali aj tábory, tentoraz už iba v Reykjavíku. Takže som si užila aj mestský život a vo voľnom čase chodila do kina, divadla, na koncerty,  na plaváreň, ktoré sú na Islande na každom kroku...V októbri  sme s kamoškou vyrazili na 5 dňový výlet stopom okolo Islandu, a aj napriek tomu, že to bolo mimo hlavnej sezóny sme sa dostali všade, kam sme chceli. Našim kolegom len padla sánka, že sme to zvládli. V novembri sme s novým kolegom z Francúzska vyrazili na „roadtrip“ a ukázali mu krásy Islandu. Jednoducho Island som si užila plnými dúškami a ako pri odchode zhodnotil môj šéf, z Islandu som si užila krásnu prírodu, ale aj rušný mestský život. A tak to má byť, z každej príležitosti treba vyťažiť maximum. Okrem spoznávania Islandu som nadobudla aj mnohé nové zručnosti, či už manuálne, alebo týkajúce sa manažovania ľudí, teambuildingu, riešenia konfliktov a krízových situácií, organizovania vzdelávacích environmentálnych aktivít a takisto som si zlepšila aj angličtinu, ktorá bola náš hlavný jazyk. Čerešničkou na torte sú kamaráti a známi z celého sveta, ktorí mi síce teraz veľmi chýbajú, ale už sa veľmi teším, ako ich navštívim a spoznám ďalšie krajiny a kultúry. EVS určite stojí za to, je to výborná životná skúsenosť a odporúčam ju, aj keď sa pre ňu človek rozhodne vo vyššom veku, tak ako ja.

Veronika

 

 

Moja európska dobrovoľnícka služba v Nemecku

Celé to začalo asi pred dvomi rokmi, keď som prvýkrát počula o európskej dobrovoľníckej službe (ďalej len EDS). Hneď som si povedala, že to je niečo práve pre mňa. Nasledovala návšteva v INEXe, kde som sa dozvedela všetko potrebné a začala som hľadať vhodný projekt. Poslala som niekoľko životopisov a motivačných listov a o chvíľu sa mi ozvali z Naturfreundehaus am Bodensee z Nemecka, že ma berú. Najprv som si nebola istá, nemčina je predsa ťažký jazyk, ale možno je to príležitosť využiť tých jedenásť rokov učenia sa nemčiny.

Po niekoľkých mesiacoch príprav a lúčenia nakoniec nastal deň D a ja som sa vybrala do sveta. Cesta vlakom so štyrmi prestupmi, veľkým kufrom a ruksakom bola pre mňa výzvou, ale povedala som si, že to zvládnem. Hneď pri druhom prestupe vo Viedni nastal malý problém a tak som mala dvadsaťpäť minút, aby som sa odviezla U-Bahn na inú vlakovú stanicu, z ktorej išiel môj vlak, ale stihla som ho a potom už nenastal väčší problém. V meste Radolfzell am Bodensee ma privítala usmievavá Lena, bola veľmi milá, aj keď ja som toho veľa nenahovorila, keďže som bola veľmi unavená z cesty. 

Na druhý deň to hneď vypuklo, v hoteli, kde pracujem býva niektoré nedele Brunch, kedy sú pre deti nachystané rôzne tvorivé aktivity a ja som mala pomáhať. Sadla som si ku stolu a jedno dievčatko na mňa prehovorilo, ale ja som jej absolútne nerozumela, hovorím si, je to so mnou až také zlé? Spýtala som sa Leny, či ona rozumie a ona mi povedala, že ani ona nerozumie, to dievčatko trošku šušlalo, bolo jej naozaj zle rozumieť, ale mi aspoň odľahlo. Začala som pracovať na svojej nemčine a pýtala som sa detí ako sa čo povie a bolo to vcelku poučné.

Nasledujúci týždeň bol ťažký, neustále som sa musela sústrediť na to čo mi ľudia hovoria a potom čo mám odpovedať, každý deň som bola zničená a napadlo mi, prečo som nezostala na Slovensku, tam som všetkým rozumela a všetko bolo také jednoduché … zobrala som to ako výzvu a postupne som sa zlepšovala. A po čase keď sa ma ľudia pýtali ako dlho som v Nemecku, nechceli mi veriť, že tak krátko. Postupne som sa zoznamovala s mojimi povinnosťami, ale aj so všetkým čo sa v Naturfreundehaus deje. Mojimi hlavnými úlohami bolo pripraviť program pre deti na prázdniny, keďže sem chodí cez prázdniny veľa rodín s deťmi a my máme takmer každý deň pre ne program, aby si aj rodičia mohli oddýchnuť. Počas školského roku som pomáhala pri niektorých akciách pre deti a mládež, ktorí prišli na školský výlet ako napr. GPS - ralley, hra, počas ktorej deti plnia rôzne úlohy a vždy obdržia súradnice, zadajú ich do GPS a hľadajú ďalšiu úlohu, spočiatku som iba asistovala, neskôr som to zvládla aj sama (najväčší problém bol, vysvetliť všetko v nemčine). A taktiež som pomáhala aj inde, keď bolo treba.

Do Nemecka som prišla na začiatku apríla a hneď prvý týždeň bolo vonku 25 °C a ľudia sa ihneď išli kúpať, ja som bola najprv v šoku, veď bol iba apríl a voda musela byť ešte studená. Naučila som sa, že tu ľudia využívajú každý pekný a teplý deň a nezáleží na tom, aký je mesiac.

Po prvom mesiaci nasledoval seminár o EDS (On-arrival training) vo Würzburgu, kde som stretla ďalších dobrovoľníkov z celej Európy, s ktorými som strávila úžasných 10 dní plných informácií, hier, aktivít a zábavy. Boli sme spolu aj v Nürmbergu, kde sme boli na prehliadke mesta a mohli sme v typickej nemeckej reštaurácii ochutnať typické nemecké dobroty. Zišli sme sa tam dve veľké skupiny, okrem nás tam mala ďalšia skupina dobrovoľníkov seminár v polovici EDS a 9. mája na deň Európy sme urobili spolu veľkú akciu vo Würzburgu, bolo to úžasné, toľko dobrovoľníkov z celej Európy pokope. Bol to pre mňa krásne strávený čas. Moja nemčina trochu trpela, pretože sme všetko robili dvojjazyčne v nemčine aj v angličtine. Vrátenie do reality bolo trošku kruté, ale priniesla som si so sebou veľa zážitkov, nápadov a novej energie do dobrovoľníckej služby. Užívala som si každý deň, už len pri pohľade na krásne Bodensee ma stislo pri srdci. Dokonca som mala možnosť ísť s jednou triedou, ktorá sa išla plachtiť na plachetnicu a vyskúšať si, o čo všetko je treba sa na plachetnici postarať, keďže nefúkal vietor museli sme aj pádlovať a keď sme spolu súťažili, veru že nám bolo teplo na tej lodi. Bola som s nimi aj na loďkách, kde som bola na loďke s učiteľmi, čo bolo šťastie, pretože posádky ostatných lodiek sa párkrát okúpali vo vode.

V júni boli dva týždne prázdnin, opäť som si užila detičiek. Potom nastal čas kedy som chodila na intenzívny kurz nemčiny. Vstupný test som robila iba na rýchlo, zaradili ma do B2 úrovne, ale ja som sa potom zaradila do C1 skupiny, čo je najťažšia skupina, povedala som si, že mi to dá viac. A bolo to super, spoznala som jednu Švajčiarku, jedného Taliana, dvoch Mexičanov a jedného Číňana a Ukrajinca, bola to rôznorodá skupinka, ale veľmi dobrá atmosféra. Po mnohých rokoch som si musela opäť robiť domáce úlohy a náš učiteľ bol filozof a pri každej príležitosti začal o niečom filozofovať a rozvádzať rôzne témy, čo viedlo k diskusii a bolo samozrejme dobré pre našu konverzáciu. Na konci kurzu som sa rozhodla, že keď už som v tom Nemecku, urobím si štátnicu (B2 Prüfung), aj keď som vedela, že sa budem musieť aj sama veľa učiť.

Chvíľu na to mi prišla návšteva zo Slovenska, moja sestra a kamarátka, bolo to veľmi osviežujúce hovoriť po slovensky. Boli sme spolu na veľa výletoch a zažili sme aj party pri jazere, videli sme Meersburg, zmokli sme vo Freiburgu a opaľovali sme sa pri jazere. Na konci júla začali letné prázdniny a prišla ďalšia dobrovoľníčka zo Španielska, tak sme mohli pracovať v tíme a bolo to super. Prvý týždeň sme vyrábali veci z odpadkov, napr. z tetrapaku sa dá urobiť super peňaženka. Ďalší týždeň sme boli na výlete s rodinami, kde sme sa na konci mali plaviť loďou so solárnym pohonom, ale tak veľmi fúkalo, že to nebolo možné. Okolo Bodensee sa tak neskutočne rýchlo mení počasie.

Nasledovala moja dovolenka, cestovala som na Slovensko, stihla som rozlúčku so slobodou, grilovanie s rodinou, svadbu kamarátky a cestovala som zase späť. Kde ma už čakali dve dobrovoľníčky, ktoré som spoznala na seminári. Keď som uvidela, že tri dni stanovali v chránenej krajinnej oblasti, som si povedala, že mali teda šťastie, že ich nikto neprichytil. Ale užili sme si spolu pár dní.

Ani som sa nenazdala a opäť som cestovala, tento krát do Berlína na seminár v polovici EDS (mid-term-meeting). Po príchode na vlakovú stanicu v Berlíne som musela ešte asi hodinu a pol cestovať, kým som sa dostala na miesto určenia. Bývali sme dosť ďaleko od centra, ale vo veľmi peknom objekte. Opäť som spoznala nových super ľudí, boli sme spolu kratšie, iba šesť dní, ale bolo výborne. Jeden celý deň sme strávili v centre Berlína, aj keď na Berlín, by človek potreboval viac dní, ľudia, ktorí tam robili svoju dobrovoľnícku službu a boli tam niekoľko mesiacov, povedali, že nevideli všetko. Na ceste späť som sa veľmi nevyspala, lebo v Berlíne nastúpila veľmi hlučná skupinka Poliakov, zaspali okolo polnoci a už o piatej ráno sa zobudili, ale aj tak sa vo vlaku nedá poriadne spať. Čakali ma posledné dva týždne prázdnin. Predposledný týždeň sme mali cirkus, kedy sme s deťmi skúšali rôzne disciplíny a na konci sme mali predstavenie. Bol to úžasný a intenzívny týždeň.

Posledný bol Európa týždeň, každý deň sme akoby cestovali do inej krajiny a vyrobili sme si niečo typické pre tú krajinu a naučili sa pesničku alebo tanec. Samozrejme, že sme boli aj na Slovensku a vyrobili sme si bábiku zo šúpolia. Po prázdninách nastal menší konflikt medzi mojou kolegyňou dobrovoľníčkou a naším šéfom, ona mala trochu inú predstavu o dobrovoľníckej práci, ktorú bude robiť, tak sa rozhodla, že sa vráti domov. Bolo to chvíľu napäté, ale už je všetko zase v normále. Rozhodla som sa, že pôjdem navštíviť svojich kamarátov so semináru, ktorí bývajú v Hamburgu.

Cesta tam bola super, išla som cez mitfahrgelegenheit (to je databáza, kde ľudia dávajú ponuku, ak niekam idú autom a kto chce sa môže zviesť, je to o dosť lacnejšie), ale tým pádom som bola v Hamburgu na hlavnej stanici o tretej ráno, vôbec som nespala a musela som chodiť, lebo ak som si sadla, veľmi sa mi driemalo a jediný podnik, ktorý býva aj v noci otvorený (McDonald¢s), kam nie až tak rada chodím, bol akurát túto noc zatvorený. Poobede som sa stretla s mojimi kamarátmi a poriadne som sa vyspala a všetko bolo hneď lepšie. Strávila som úžasné štyri dni v Hamburgu, videla som všetko, čo človek má v Hamburgu vidieť. Bolo to jednoducho úžasné, bol to rozdiel byť vo veľkomeste a na severe Nemecka, je to rozdiel oproti juhu, kde bývam ja.

Po návrate ma čakala spomínaná štátnica, ktorej výsledky sa dozviem až o tri týždne, ale musím sa priznať, že to bolo naozaj ťažké, uvidíme.

Ešte ma čaká výlet do Zürichu, prezentácia Slovenska a na ceste domov sa chcem zastaviť v Mníchove. Určite som nenapísala všetko, počas siedmich mesiacov sa toho udialo naozaj veľa, ale dúfam, že som aspoň trochu priblížila, čo som zažila počas svojej dobrovoľníckej služby.

Mirka (26)

 

From Russia With Love :-*

Viete, co je super? Ze moja EVS-ka este stale bezi a ze bezi prave v roku venovanemu dobrovolnictvu! ;)

Ano, ano, nemozem byt s Vami na VEMku, no aj tak by som sa rada s vami podelila o svoje doterajsie zazitky a dojmy z pobytu tu v europskej casti Ruska.  

Moj projekt som nasla v oficialnej databaze dlhodobych dobrovolnickych projektov, znamych ako Europska dobrovolnicka sluzba alebo castejsie pouzivana skratka EVS odvodena od anglickeho nazvu European Voluntary Service. Staci zadat tieto tri slova do vyhladavaca a clovek sa dozvie vsetko potrebne. Mojou vysielajucou organizaciou je Inex Slovakia so sidlom v Bratislave. Je to neziskove obcianske zdruzenie, ktore posobi v oblasti dobrovolnictva uz dlhe roky. Spolupracuje s Ministerstvom skolstva SR a v dobrovolnickej sfere na Slovensku uz ma svoje renome. Orientuje sa predovsetkym na vysielanie mladych ludi do zahranicia na medzinarodne campy dobrovolnej prace, prijimanie mladych ludi zo zahranicia na campy organizovane na Slovensku (tradicne napr. v Bratislave, Banskej Stiavnici, na hrade Sklabina, Kamenica, na Sarisskom hrade atd.), dalej na priprave skoleni pre buducich lidrov medzinarodnych workcampov a roznych akciach spojenych s propagaciou dobrovolnictva a neformalnym vzdelavanim mladych. Na Slovensku existuje viacero obcianskych zdruzeni s podobnym zameranim, no s ostatnymi nemam priamu skusenost. A kedze moja doterajsia skusenost s Inexom je len pozitivna, nemam dovod na zmenu.

Ja som si vybrala EVS zameranu na pracu v prirodnej rezervacii s unikatnou faunou a florou, spojenu so zivotom v malej ruskej dedinke Divnogorye, ktora sa nachadza blizko prirodnej rezervacie, resp. open-air muzeu s rovnomennym nazvom.

Lezi vo voronezskom regione, najblizsie mesto sa vola Liski. Mojou preferenciou nebolo Rusko, ale vybrat si projekt spojeny s ochranou prirody. O ucast som poziadala v auguste 2010, no projekt sa oficialne zacal v aprili 2011. Spolu so mnou sa tejto EVS-ky ucastnia dobrovolnici z Francuzska (Mourad, Jessica) a Nemecka (Konstantin). Vsetci sme viac-menej individualisti, ktori vsak radi travia cas spolu alebo sami venujuc sa zaroven nejakej oblubenej aktivite. Viac o mojich priateloch:

Jess pochadza z juzneho primorskeho mesta Toulon, ma 24 rokov a studovala eloktroinzinierstvo. Prave pre dominanciu muzskeho pohlavia ma problem najst v tejto oblasti uplatnenie. Velmi rada pise listy priatelom, pozera filmy a cita knihy. Ma krasne dlhe gastanove vlasy a spolovice taliansky povod. Prevzala som od nej zvyk robit si skvely paradajkovy salat (nikdy sme nejedli chutnejsie rajciny nez su tu!!) a vdaka nej som spoznala aj skvelu francuzsku skupinu Tryö.

Mourad ma 25 a jeho rodne mesto je pre fanusikov urcite nie neznamy juhofrancuzsky Marseille. Studoval umenie a filozofiu a pracoval ako manazer v supermarkete. Miluje hrat na gitare, beh a jedlo, najma sladke a ma podrobny prehlad o futbale. Ma dobry pozorovaci talent na ludi. Prvy clovek v mojom zivote, ktory ma za kratky cas vyborne povahovo spoznal bez toho, aby sa mi dostal pod kožu. Ma spolovice arabsky povod, jeho otec pochadza z Alzirska. Je strasne rad, ze sa vdaka mne dozvedel viac o Slovensku (do aprila poznal len zilinsky futbalovy klub). Miluje hudbu a navstevu festivalov. Jeho hudobny styl je dost odlisny od mojho, ale ked pusti pohodackeho Boba Marleyho, Franka Sinatru alebo Arctic Monkeys, vsetko je OK. Nikdy nezabudnem na den, ked sme pocuvali reaggae, ja som chystala cesto na jablkove kolaciky, Mourad mi robil kompana a strasne sme sa spolu nasmiali. V druhej polovici oktobra sa chysta do Japonska na tri tyzdne a buduci rok bude cestovat po Europe. S Jessicou sa pred EVS nepoznali.

Kosta ma 26 a je priamo z Berlina. Studoval krajinne planovanie a ochranu prirody. Miluje tulat sa kade-tade, plavat v Tichej Sosne (pritok Donu pretekajuci popri Divnogori), zbierat a susit liecive rastliny, ucit sa rustinu, pisat listy a citat knihy.

Vsetci styria sme sa ocitli koncom aprila vo Voronezi v byte pre volunteerov, ktory ma v prenajme nasa hostitelska organizacia Interaction. Nasledujucich pat dni nas cakal on-arrival training a potom sme odisli do Divnogorya, kde pomahame do dnesneho dna.

Francuzom sa projekt oficialne konci tuto sobotu, t.j. 15. oktobra (uchadzali sa na poslednu chvilu a mali stanoveny maximalny limit 6 mesiacov), mne a Kostovi o dva mesiace neskor. Oktober znamena pre Divnogorye koniec turistickej sezony a ja s Kostom sa presunieme do Voroneza, kde budeme posobit v office Interaction.

Pred prichodom do Ruska som si musela vybavit viza. Ako obcan SR potrebujete predlozit vyplneny vizovy formular s fotkou, pozyvaci list (v ktorom su uvedene vsetky detaily o osobe ci organizacii, ktora Vas pozyva; miesto, casove ohranicenie a ucel Vasho pobytu), poistenie na dobu pobytu a samozrejme pas, ktory musi byt platny este minimalne 18 mesiacov po ukonceni platnosti viz. Treba mat v poriadku vsetky dokumenty podla predpisov, inak ziadost moze byt zamietnuta; niekedy uz len kvoli banalite akou je napriklad nerovnaka sirka okrajov na vizovom formulari…Viza stoja 35eur (treba uhradit v den podania ziadosti) a su vydane do 10ich dni, expresne do 2-3 dni, no za dvojnasobnu sadzbu. Vzhladom na humanitarny ucel mojho pobytu boli moje viza vydane zadarmo. Kedze su platne na 90 dni, musela som sa vratit v juli na Slovensko poziadat o nove na dalsie tri mesiace. Rovnaky proces ma caka koncom oktobra na posledny turnus EVS.

V mojom pripade to s vybavovanim viz bolo trosku komplikovanejsie (kedze som bola v Anglicku) a da sa povedat, ze aj na poslednu chvilu. V januari som zistila, ze platnost mojho pasu vyprsi v oktobri tohto roka, tak som letela vo februari na otocku vybavit novy a v marci ma cakal dalsi let kvoli vizam. Do Moskvy sme kupovali letenku az po vydani viz, pretoze na uzemie Ruskej federacie nemozno vstupit skor (neprejdete na letisku cez pasovu kontrolu), resp. oficialne ostat dlhsie, ako je uvedene vo vizach. Neoficialne to je mozne, no bez opletaciek s policiou to asi nepojde. Pas je taktiez potrebny predkladat pri kupe cestovneho listka aj v ramci vnutrostatnej dopravy na vacsie vzdialenosti a ak ste cudzinec bez platnych viz, mate okamzite problem. (Pri kupe listka sa casto pytaju na patronymic – anglicky vyraz pre meno po otcovi, ktore sa bezne uvadza za krstnym menom. Napr moj otec sa vola Andrej, takze pre Rusov som Simona Andrejevna. Mozete povedat, ze v krajine, z ktorej pochadzate, to nie je potrebne uvadzat, no pre pokojny priebeh kupy listka odporucam tete za okienkom svoj patronymic prezradit.

Ja som letela z Viedne do Moskvy spolocnostou Austrian Airlines v aprili aj v juli. Z moskovskeho letiska Domodedovo (velke, moderne, dobre zorganizovane a po nedavnom bombovom utoku so sprisnenou kontrolou) som sla aeroexpressom (cca 40 min za 320 rublov; 1 euro = 40 rublov) na druhu najvacsiu vlakovu stanicu (Pavjeletska vl.st.) a odtial dalsim vlakom v juli priamo do Liski (v aprili do Voronezu kvoli on-arrival trainingu). Cena listka je rozna v zavislosti od toho, ci cestujete v 4-miestnom kupe alebo v tzv plackarte (ten je lacnejsi; no mate menej sukromia) a tiez s akym predstihom sa listok kupuje, no na danu vzdialenost Moskva – Voronez moze stat 700 az 2500 rublov (existuje tu take nepisane pravidlo kupit listok najmenej 47 dni pred cestou, inak sa moze stat, ze listky budu uz na dany spoj vypredane alebo listok mozno kupit den pred planovanym odchodom). Cesta trva 12hodin a kedze vlak vyraza z Moskvy vecer, 8hodin z toho mozno v pohode prespat. Kedze tu uz v maji boli pekne horucavy, cestovat vlakom bez klimatizacie sa rovna pobytu podobnemu v saune.

Dojmy z Voronezu nie su bohvieake. Rozprestiera sa na oboch brehoch rieky Don. Je to dost znecistene mesto. Prasne cesty, rozbite chodniky, malo zelene. Vzduch je znecisteny dopravnymi exhalatmi. Nieco take ako pravidelna kontrola technickeho stavu vozidiel cestnej premavky tu bud vobec negunguje alebo nie je povinna. Vnutromestska doprava je realizovana prevazne prostrednictvom siete malych autobusikov nazyvanych maršrutky (maršrutka = cesta). Rovnako zly vzduch citite aj vo vnutri vozidla. Proste niet uniku, treba to len pretrpiet. Rusom to extra neprekaza, su na to predsa zvyknuti cely zivot a vlastne to ani nemaju s cim porovnat (mnohi z nich sa za hranice nikdy nedostanu – bude nemaju zaujem, peniaze, alebo preferuju cestovat v ramci Ruskej federacie)…Neda sa nevsimnut ich laxny pristup k zivotnemu prostrediu. Vacsina z nich postrada environmentalnu uvedomelost.

Jedna jazda marsrutkou stoji 9-10 rublov a nie je casovo obmedzena. V niektorych vam z eteru pozitivne ladeny muzsky hlas oznamuje nazov dalsej zastavky, co je pre novopriselcov alebo turistov velmi uzitocne. Sice tych turistov tu velmi nevidiet a po anglicky vedia len mladi, aj to nie vsetci.

Vo Voronezi je univerzita a studuju tu aj ludia zo zahranicia, nezriedka aj z africkych krajin. Vidiet tu cernocha sa nepovazuje za raritu, no xenofobia ci rasizmus vladne aj v tychto koncinach.

Voronez bol zniceny a znovupostaveny v 20om storoci a preto v nom nie su ziadne historicke budovy. Rusi su hrdi narod a na svoju minulost spominaju s nostalgiou. Lenin ci Stalin su dodnes narodni hrdinovia a ich sochy v zivotnej velkosti sa vynimaju na viacerych sirokopriestrannych namestiach. Uprimne sa priznam, ze som nedavala extra pozor pri prehliadke mestom. Mali sme zabezpeceny rusky vyklad s anglickym prekladom, no s Mouradom sme za hlavnou skupinou stale zaostavali, lebo nas Voronez nijak neoslovil a nemali sme zaujem o prednasku.

Pobyt v Divnogorye je vsak uplne o inom. Proste pravy rusky vidiek! Malinka dedinka, resp. chutar, ako sa tu bezne hovori. Farebne domceky s kadejakymi, vacsinou zanedbanymi plotmi. Kde-tu pred domom odstavene nefunkcne auto, obrovsky funkcny traktor, kopa piesku ci kopec buriny, niekedy siahajucej az po plecia. Niektore domy su opustene, ine obyvane vacsinou ludmi v strednom az dochodkovom veku a niektore sluzia podobne ako chalupa na leto ci vikendovy dom, tzv. dača. Klasika je vidiet po veceroch bábušky vysedavat a klebetit na tej-ktorej lavicke pred domom. Ak idete okolo a nepozdravite, mate vyznamny cierny bod.

My sme prisli koncom aprila a do konca augusta sme byvali v dome Marie Ivanovny - nasej ucitelky rustiny, ktora zije v Liskach. Dom zdedila po muzovi, ktoreho rodina zila v Divnogori. Zomrel pred tromi rokmi po operacii slepeho creva. Maria dodnes nevie, co presne sa pokaslalo. Na svojho manzela spomina s laskou a slzami na krajicku.

Hodiny rustiny sme mali dva a pol mesiaca cca 3-4x do tyzdna (1 vyucovacia hodina trvala 90min). Nikto z nas sa neucil predtym po rusky, len Kosta chodil na kurz zakladov rustiny. Zaciatky boli velmi tazke najma pre Francuzov, kedze ich rodna rec je v inej jazykovej skupine. V mojom pripade je to moc fajn, som spokojna so svojim progresom.

Inak, Maria je fakt super. Velmi mila, dobrosrdecna, pohostinna a pracovita zena. Vzdy v den lekcie rustiny prisla rano vlakom a pracovala v zahradke, az kym sme spolu nezasadli za jeden stol okolo druhej ci tretej popoludni. Koncom aprila bolo este chladno a casto sme si zakurili v piecke (nema dom napojeny na centralny plynovod – ten je, mimochodom, nadzemny), no od maja zacali riadne horucavy, a tak tu mame leto uz dobre styri mesiace.

Ludia su tu rozni ako vsade. Ludia z personalu muzea (open-air museum, tzv. zapovjednik s rozlohou vyse 1000 ha) su k nam privetivi od zaciatku, miestni ako-ktori. Pre niektorych sme nieco zvlastne a zaujimave, prvi cudzinci vobec a pre inych nikto. Nieco ako dobrovolnictvo tu teraz nefunguje tak ako u nas a mnohi nechapu, preco sme sem prisli pomahat bezplatne z takej dialky. Tito ludia nikdy nepoculi o dlhodobych dobrovolnickych projektoch v zahranici a nepoznaju benefity, ktore vyplyvaju z ucasti na nich. Raz som sla na bicykli do susednej dediny. Cesta mi trvala hodinu a ked som sa sla jednej zenskej na lavicke spytat, ako sa ta dedina vlastne vola (chybaju im tu znacenia), zastavil sa pri nas kazdy okoloiduci a o chvilu nas bolo asi desat a vsetci chceli vediet, kto som a odkial. Niektori z nich v zivote neboli ani len v Divnogori a pritom je to susedna dedina…A inak, geograficke znalosti Rusov su dost biedne.

Najcastejsie temy, ktore Rusov pri rozhovore s nami zaujimaju, su: co robis a kde; kolko za to dostavas; odkial si a aka je v tvojej krajine zivotna uroven v porovnani s touto tu; ake je tvoje vierovyznanie; ci si zenaty/vydata alebo mas aspon priatela (zatial co v Europe preziva boom emancipacia zien v style najprv kariera a rodina az okolo 30ky, tu sa mladi beru stale okolo 20ky); preco sme prisli do Ruska resp Divnogorya; ci sa nam tu paci; ako sa k nam spravaju domaci a ci nemame nejake problemy.

Na to posledne sa pytaju zakazdym chlapci z ochrany, ktori pracuju pre zeleznice a maju na starosti bezpecnost pasazierov pocas cesty vlakom. Spoznali sme ich vo vlaku po tom, co si k nam prisadli. Mourad sa ich na stanici v Liskach pytal, ktory vlak ide do Divnogorye a podla prizvuku a vzhladu vedeli, ze nie je Rus. Odvtedy vzdy, ked nas vidia vo vlaku, tak sa k nam pripoja a cestu prekecame. Mourad ich ale moc nemusi, lebo jednak nerozumie vsetkemu, co hovoria a jednak je alergicky skoro na vsetkych chlapov v mojej alebo Jessikinej pritomnosti.

Niekedy sme mali vecer pri ohni spolu s inymi dobrovolnikmi, ktori boli/su na EVS vo Voronezi a prisli do Divnogorya.

Zazili sme raz uplne krasny vecer v spolocnosti troch Rusov, ktori campovali blizko hranice rezervacie. Kosta ich stretol na svojich potulkach a prijal pozvanie pre nas vsetkych stravit s nimi vecer pri ohni a gitare. Vela Rusov vie hrat na gitare a ovlada naspamat mnoho piesni. Jeden z nich bol velmi scestovany a rozpraval nam o svojich cestach v Nepale, Kambodzi, Vietname, Laose, Sahare... Podakoval nam za pomoc v jeho rodnej zemi. Sam kedysi robil dobrovolnika pocas vojny v Keni.

Uplne uzasne krasne, pozitivnou energiou nabite miesto, ktore odporucam navstivit, sa vola ЛОМЫ (Lomy). Tiez sa nachadza vo voronezskom regione. Je tam jazero, rozostavany hotel a unikatne diela remeselnikov alebo ludi, ktorych bavi zostrojovat originalne veci. Kazdy druhy rok sa tu kona nejaky hudobny festival (tento rok nebol, takze buduci bude na sto pro). Boli sme pozvani stravit vikend na tomto mieste zastupcom kultury pre voronezsky region. Pohostili nas tak, ako je to pre Rusov typicke. Na toto miesto sa oplati prist opat!

Dalsi skvely zazitok bol artist camp v Divnogorye. Pomahali sme s Jessicou pri priprave miesta na camping. Mourad bol v tom case v Moskve a Kosta si odisiel ako prvy obnovit viza. Ucastnici campu boli studenti konzervatoria a mne osobne sa najviac pacilo open-air cinema kazdy vecer a sutaz v malovani (hlavna cena 20 000 rublov). Hlavnu cenu vsak vyhral student zurnalistiky Žeňa (pisem, ako sa to vyslovuje), ktory prisiel na dva tyzdne do Divnogorya ako dobrovolnik a participoval na artist campe, lebo k jeho hobby patri malovanie a pocitacova grafika a aj on sa zapojil do sutaze o najvydarenejsiu kresbu. Žeňa je na mladeho Rusa velmi cinorody, scitany a rozhladeny. Ked som ho raz poprosila porozpravat mi o ruskej mentalite, viedol vyse hodinovy monolog. Milujem pocuvat rusky jazyk, ak clovek hovori zrozumitelne. Po odchode z Divnogorya Žeňa absolvoval dvojtyzdnovu cykloturu so svojim otcom. Na vlaku prisli s bicyklami do mesta Ufa a odtial sa vybrali smerom za Ural. Keby som tu mala svoj bike, idem s nimi! Totiz kazdy z nas styroch ma narok na dva tyzdne dovolenky, ktore moze vyuzit akokolvek a kdekolvek. V druhej polovici augusta sa chcel na par dni ukazat v Divnogorye, ale dostal zakazku (popri studiu si privyraba produkciou minutovych reklam na rozlicne produkty podla poziadaviek firmy, ktora ho oslovi) a nemohol prist.

Zaciatkom jula bol v Divnogori festival zvany Noc v Divnogorye. Na vecerne baletne  predstavenie od Cajkovskeho Labutie jazero sa prislo pozriet vyse tisic ludi. Listok stal 700 rublov. Nezabudnutelny zazitok!

Pocas celeho leta posobili v Divnogori studenti archeologie z moskovskej i voronezskej univerzity, ktori pracovali v archeologickej sonde kazdy den 5 hodin od 7ej do 12ej. Ich veducim bol profesor Alexander Nikolajevic, ktory sa k nam spraval velmi privetivo a zorganizoval raz tzv francuzsky a neskor slovensky vecer, kde sme mali rozpravat o svojich krajinach. Nemecky vecer sa nekonal, lebo Kosta sa vobec necitil sebaisty hovorit po rusky.

Velmi peknym zazitkom boli aj tri dni stravene v medzinarodnom campe dobrovolnikov v dedinke Semiluky, organizovany prostrednictvom Interaction. Povodne tam boli dva dvojtyzdnove turnusy, my sme boli pozvani na rozluckovu party druheho campu. Bolo to moc fajn. Spali sme v stanoch pod jablonami neustale atakovani padajucimi jablkami, chodili sme sa kupat na jazero a pomahali im zakoncit robotu v areali muzea zameraneho na historiu Semiluk. Ruska Lena a Spaniel Manuel sa s nami vratili do Divnogorya. Lena ostala s archeologmi a Manu spal v nasom domceku. Mourad ho vzal na exkurziu do rezervacie a dalsi den do klastora Divnogorskaya, ktory je tiez spristupneny turistom a nachadza sa hned za prirodnou rezervaciou. Manu je velky optimista a vsetky nove veci komentuje s velkym entuziazmom v hlase. Jeho rustina po dvoch tyzdnoch v Rusku bola jednoducho rozkosna.

A ak sa da, vyhnite sa navsteve ruskej nemocnice, inak tam presedite cely den, kym na vas pride rad. Ja som mala to stastie, ze ma vzali do nemocnice v Liskach, kde uz cakala Maria, ktorej sused pracuje ako doktor a ich znamost cely proces mojho prijatia na oddelenie znacne urychlila. Predtym, ako mi pridelili lozko, sme museli pobehat vsetky poschodia a navstivit roznych doktorov, na kazdej chodbe boli uplne obsadene lavicky, ludia stali aj v sorach blizko dveri. Stravila som tam 6 dni a bolo to OK az na infuziu a vsetky tie injekcie kvoli krvnemu rozboru a antibiotikam. Napriek tomu, ze to bolo infekcne oddelenie, mohla so ist na dvor pokecat s navstevou alebo nakupit si do najblizsieho obchodu mimo arealu nemocnice (velky rozdiel v porovnani so Slovenskom – ked som sla pozriet kamosa na infekcnom v Poprade, veci prenho prebrala sestricka a mohli sme kecat len cez plexisklo). Prisli ma okrem znamych navstivit dokonca aj susedia, s ktorymi sme sa vtedy poznali len kratucko. Velmi ma to prekvapilo. Odvtedy sme ich navstivili uz mnohokrat. Su velmi mili, pohostinni a srdecni. Pred dvoma rokmi sa prestahovali z Lisok do Divnogorye s cielom viest sebestacny a celkovo pre deti zdravsi zivot na vidieku.

9. maja nas Maria pozvala k sebe na jednu noc. V Liskach na stadione sa konala oslava vitazstva v 2. svetovej vojne, tak sme sa na to boli pozriet. Kopec mladych ludi predviedlo nacvicene choreografie v style spartakiady, vsetko bolo ladene do ruskej trikolory. Bolo to velmi usmevne, v jednej chvili krasne, v druhej infantilne. Lutovala som, ze to nevidia moji rodicia.

Chalanov urcite zaujima, ake su Rusky. Prosto krasne. Asi 80percent Rusiek je posadnutych svojim vyzorom a oblieka sa viac ako vyzyvavo. Vysoke podpatky proste musia byt. Revizorka vo vlaku moze kludne vyzerat ako playmate, ktora si odskocila z panskeho klubu. Rusi su uz na to zvyknuti a povazuju to za normalne, no my sme zvyknuti na inu kulturu obliekania a Mourad s Kostom skoro vsetky mlade baby oznacuju kvoli stylu obliekania za prostitutky. Takze, ak raz pojdete do Ruska, pripravte sa na mensi sok…Hovori sa, ze ruskych zien je ovela viac ako muzov, a to nielen kvoli stratam v druhej svetovej, ale aj rozsirenemu alkoholizmu prevazne u muzskej populacii a s tym suvisiacim predcasnym umrtim. Z daneho faktu (prevaha zien) suvisi mozno aj ich prehnana snaha zaujat a ulovit si chlapa, zabezpecit buducnost a neostat na ocot. Muz v Rusku nemusi vobec vyzerat dobre, aby ziskal nejaku zenu. Obratene to vsak nefunguje, medzi zenami vladne velka rivalita.

Dalsi sok mozno zazit aj v suvislosti s pomerne castym vyskytom zlatych zubov u ludi vo veku 40+.

Co sa tyka shoppingu, v Liski dostanete takmer vsetko, je tam siet rozmanitych obchodov ponukajucich siroky sortiment produktov. Dokonca i v takej malej dedinke, akou je Divnogorye, sa clovek nemoze ocitnut v nudzi. Mame tu dva obchodiky, kde dostat vsetko potrebne, aj kozmetiku ci veci pre domacnost. Dokonca tu predavaju cokoladove bonbony roznych druhov a velmi chutne sladke pecivo, ktore by clovek u nas v Tescu tazko nasiel. Nanuky maju tiez ovela lepsie. Med, vajcia, mlieko, tvaroh a kefir kupujeme u miestnych. Niet nad domace produkty bez chemie! Ceny su tu o nieco lacnejsie ako u nas, napriklad:

500g domaci med – 200 az 250 rublov

500g chlieb – 16 az 19 rublov

500g domaci tvaroh – 50 rublov

pivo 36-66 rublov

10 domacich vajec – 40 rublov

1kg muky – 26 rublov

V sobotu sa stahujeme do Voronezu. Francuzi odchadzaju domov a Kostas a vracia z Nemecka. Bol si obnovit viza plus stravil dva tyzdne dovolenky ktovie-kde. Tesim sa na jeho zazitky. Kedysi davno bol zo skoly na exkurzii na Slovensku. Hovoril, ze byvali v dedinke Ždiar a boli na ture v Slovenskom raji. Strasne rad na to spomina. Chcel by opat prist na Slovensko, no tentokrat na dlhsiu dobu, konkretne posobit ako dobrovolnik v dedinke Brdarka pri Roznave, kde ludia ziju alternativnym sposobom inklinujuc k prirode, preferujuc ekologicky ciste polnohospodarstvo a zivot na vidieku. U nich tiez posobia zahranicni dobrovolnici v ramci programu EVS. No mozno pomahat aj len tak, nezistne, bez ucasti v nejakom programe ;)

Takze toto je taky strucnejsi vytah z mojho zatial 6-mesacneho pobytu v europskej casti Ruska, kde je este civilizacia. Tesim sa z tejto prilezitosti. Zit na vidieku po polroku stravenom v preplnenom velkomeste je taka pohoda. Toto je proste po Anglicku taky mix dovolenky, aktivneho relaxu, bilingualneho kurzu (ucime sa rustinu a my dobrovolnici sa medzi sebou bavime po anglicky) a interkulturneho spoznavania.

Ak budete mat v zivote moznost cestovat do Ruska, urcite to vyuzite!!!

Divnogorye mi bude strasne chybat. Nikdy nezabudnem.

Vasa happy EVS volunteerka Simona

 

EDS - Islandská sága
 
Krajina plná kontrastov na každom kroku, miesto, kde sopky a ľadovce spolunažívajú, horúce pramene vyhrievajú celoročne otvorené bazény a miesto, kde sú zemetrasenia na dennom poriadku. Ak sa Ti zdá, že Ťa to zaujalo, obuj trekové topánky, nahoď teplú bundu, priprav myseľ na päť hodín denného svetla preneste sa na sever magickej zeme zvanej Island plávajúcej v krutých vodách Atlantiku tesne pod polárnym kruhom.
Kde bolo tam bolo, a ešte stále je... Tesne pod polárnym kruhom v krutých vodách Atlantiku, si pláva magická zem zvaná Island. Na jej severe, v najkrajšom zo severných fjordov (naschvál preháňam, lebo presne tak to robia miestni) leží malý Dalvik, kde už dva mesiace zarezávam ako EDS dobrovoľníčka. Je tu ukrutne silné vetrisko, ktoré mi nedáva zabudnúť, že Polárny kruh je blízko, ale keďže je Island krajina plná kontrastov, okrem ľadovcov sa pýši obrovským množstvom teplučkých prameňov. V praxi to znamená asi toľko, že každá malá  usadlosť, vrátane Dalviku, to využíva na vyhrievanie bytov a tečie im aj z teplého kohútika, takže závan síry je váš priateľ pri umývaní riadu. Okrem tohto si ju ale Islanďania užívajú v bazénoch. Väčšinou nekrytých, fungujúcich celoročne.  A to vám je jedno z dôležitých posvätných miest (niečo ako pre Slovákov krčma a Čechov hospoda). Takže keď Islanďan povie, že dnes večer ide do bazénu, tak to spravidla znamená, že si ide sadnúť do HOT POT a s ďalšími (ne)známymi preberie všetko možné od počasia až klebety o susede. Preto keď som zahájila svoje pravidelné plavecké tréningy, bolo všetkým jasné, že som cudzinka, lebo som bola jediný plavec na dlhé trate.
Mojím EDS projektom je práca v škôlke. Keď si spomeniete na svoje matersko-škôlkárske časy, tak robím všetko to, čo tety učiteľky onehdy robili, len v islandskom prevedení. A čas mi tu vždy neuveriteľné rýchlo ubehne, obzvlášť keď si vezmete, že obliekanie a vyzliekanie všetkých „kuriatok“ (asi 35 jedenapol- až päťročných drobcov) v pohode zaberie aj 40 minúť.
Pravdou je, že zatiaľ mam v jazyku islandských ság, a teda aj tých drobcov značné medzery. Ale pilne študujem a veselo testujem všetky nove frázy, ktoré som si deň predtým doma natrénovala. Moja slovná zásoba sa denno-denne rýchlo rozširuje, a okrem všetkých farieb, poznám už všetky islandské zvieratká. No, moja prvá veta v islandštine, ktorú už teraz dokážem úplne bezchybne vysloviť nebola: Nehovorím islandsky, alebo Hovoríte anglicky…. ale samozrejme „Čo je toto?“
Len aby ste mali predstavu, jazyk Islanďanov ma ten istý koreň ako ostatné škandinávske jazyky (fínštinu vynímajúc), len si zachoval presne takú podobu, akú mal v 12. storočí. Z tohto vyplývajú dve zaujímavé veci. Prvá: Islanďania si v pohode čítajú staré ságy napísané nielen v 12. storočí a druhá: zásadne nepreberajú slová z iných jazykov. A tak výdobytky modernej doby pomenovali po svojom: napríklad video sa povie – myndbandstajkni, čo doslova znamená zväčšovač pospájaných obrázkov. Dobré nie?
Tak, čo? Navnadila som Ťa? Dúfam, že aspoň trošku...
A nezabudni: „Život je ako kniha a kto necestuje, číta iba jej úvodnú stranu“. Svätý Augustín
Lenka (25)

Kalendár udalostí

po ut st št pi so ne
            01
02 03 04 05 06 07 08
09 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 31          

Chcete dostávať informácie?

Ak si želáte, aby sme Vás informovali o našich novinkách a pripravovaných akciách, pošlite nám, prosím, Vašu e-mailovú adresu.